Ešte pred svadbou sľúbil Sigmund Freud budúcej manželke, že to životopiscom rozhodne neuľahčí. Spisovateľovi Arnoldovi Zweigovi napísal v roku 1936: „Kto sa stane životopiscom, ten sa zaväzuje ku klamstvu, zatajovaniu, pokrytectvu, prikrášľovaniu, lebo biografická pravda sa nedá nájsť a aj keby sa dala, nedala by sa použiť.“

Freudovu averziu k líčeniu súkromia prevzali takmer všetci jeho životopisci. Popisujú proces vzniku Freudovho učenia, vyjadrujú sa k jeho cestám, chorobám, ku kolegom, takmer úplne však vypúšťajú „osobné trápnosti“, teda to, čo Freud sám nazýval „rodinným románom“. Napríklad psychoanalytikove nepriateľstvo k piatim sestrám ako možný koreň jeho podivného názoru, že ženy na rozdiel od mužov nemajú „nad-já“.

Sigmund Freud je zakladateľ psychoanalýzy. Narodil sa 6. mája 1856, v Příbore, ČR, v rodine židovského obchodníka. Pochádzal z rozvetvenej židovskej rodiny, ktorá sa separovala od židovskej obci. Ich predkovia pochádzajú z Kolína nad Rýnom (15. storočie) a boli typická židovská rodina. Postupom doby sa europanizuje, resp. germanizuje – z pôvodného mena Simcha sa stáva Freud, zo Schlomo (takto sa volal Freudov dedko) Sigmund. Hebrejské Schlomo Simcha vlastne znamená „múdry muž, ktorý má radosť z učenia“, čo akoby predznamenalo osud tvorcu psychoanalýzy.

Sigmund sa rodí ako prvé dieťa mladej matky – druhej ženy Freudovho otca. Ten má už z prvého manželstva dvoch synov – Sigmundovi nevlastní bratia. Čoskoro po ňom sa rodia ďalší súrodenci, teraz vlastní: Július, ktorý po ôsmich mesiacoch zomrel, Anna, (Rosa) Regina Debora, Mária (Mici), (Dolfi) Ester Adolfína, (Paula) Paulína Regina a Alexander Gotthood Elfraim, ktorý bol práve o desať rokov mladší ako Sigmund. Rodina žije v chudobných pomeroch. Rodinná atmosféra je liberálne – patriarchálna, nábožensky vlažná, avšak s výrazným vplyvom českej katolíckej opatrovateľky, ktorá Sigmunda výrazne ovplyvnila. Freudov vzťah k matke bol po celý život veľmi silný a výrazne pozitívny. O otcovi tvrdil, že sa mu podobá, že čiastočne po ňom zdedil povahové rysy. Nemalou súčasťou existencie Freudovej rodiny je určité outsidorstvo; jednak v dôsledku ich židovstva, ich získaného ,,nemectva“, ale tiež v dôsledku ich chudoby. V roku 1859 sa z ekonomických dôvodov rodina sťahuje z Příboru. Najskôr odchádzajú do Lipska, potom do Viedne, kde sa rodina postupom doby adaptuje a etabluje. Freudov prospech na základnej a strednej škole bol vynikajúci. Jeho záujem je orientovaný prevažne humanisticky – história, jazykoveda, literatúra, filozofia, potom však vyústi v preferenciu prírodovedného nazerania, tzn. empirického pozorovania, kauzálneho výkladu a geneticko-štrukturálneho prístupu. Vždy sa mu jednalo o „porozumenie“. Je prirodzené, že ako ďalšie štúdium si volí medicínu. Tu sa stáva jeho najväčším učiteľom E. Brücke – vtedy veľmi známy fyziológ. Pod jeho vplyvom sa Freud nielen zoznamuje so základmi fyziológie, ale predovšetkým získava novú filozofickú orientáciu: radikálne – mechanistický materializmus. Po dokončení štúdií ďalej pracuje vo Fyziologickom inštitúte Brückeho s očakávaním možnej profesúry fyziológie. Až v roku 1882 ho sám Brücke upozorní na obtiažnosť až nemožnosť naplnenia akademickej dráhy a navrhne mu „vzdať sa dráhy teoretických štúdií“. Freud nastupuje ako asistent do všeobecnej nemocnice. Je to obdobie, keď sa zamiluje a tajne sa zasnúbi s Martou Bernaysovou, ktorú si o päť rokov vezme za manželku. Freud s manželkou žili pokojný život viedenských mešťanov. Hlavným poslaním manželky Marty je ušetriť veľkého psychoanalytika nepríjemností všedného dňa. Narodilo sa im šesť detí: Matylda, Jean Martin, Oliver, Ernst, Sofia a Anna. Z nich len Anna, strážkyňa grálu sa stala neskôr významnou analytičkou a tiež W. Ernest Freud – syn Freudovej dcéry Sofie.

V roku 1884 Freud ako prvý študuje účinky kokaínu. Svoje experimenty prerušuje, lebo odchádza na dovolenku k svojej snúbenke. Medzitým jeho kolega Koller dovedie pokusy k úspešnému koncu a získava svetovú slávu. Ďalším miestom jeho pôsobnosti je súkromný liečebný ústav pre nervovo chorých z najvyšších spoločenských kruhov. Odtiaľ odchádza na študijné štipendium k Charcotovi do Francúzka. Pobyt vo Francúzsku je určitým predelom odborného vývoja Sigmunda Freuda. Tu sa zoznamuje s novým pohľadom na duševne chorého, prechádza definitívne od neurológie k psychopatológii a od „zaoberania sa pacientom“ k jeho terapii, od prístupu symptomatického k prístupu kauzálnemu. Po návrate sa oženil, otvoril si súkromnú ordináciu pre nervovo chorých a začína sa orientovať na psychologické aspekty nervových chorôb – tak ako to poznal u Charcota, ale i u Bernheima a u Liebaulta. V terapii začína používať hypnózu a sugesciu, bližšie definuje hystériu a špecializuje sa predovšetkým na neurotických pacientov. Zo začiatku naráža na nepochopenie a odmietanie viedenskej odbornej verejnosti. Ale ani laická verejnosť, vrátane verejnosti pacientskej, ho nevíta s otvorenou náručou. Prvýkrát termín psychoanalýza Freud použil v roku 1906. Zlom, o ktorom sa hovorí ako o nástupe psychoanalytického prístupu je spojený s menom Freudovho priateľa Jozefa Breuera a s jeho problematikou prenosu. Priatelia spolu spracovávajú kazuistiku jednej pacientky, ktorú Breuer „opúšťa“ v dôsledku jeho zamilovanosti, čo vážne ohrozí Breuerove manželstvo. Freud postupom doby pochopí podstatu vyššie uvedeného ,,zamilovania“ a využije tieto skutočnosti nielen k väčšiemu porozumeniu problematike pacientky, k úprave jej problémov, ale predovšetkým táto skutočnosť vytvorí jeden zo základných kameňov psychoanalytickej teórie. Prenos spočiatku berie ako prekážku v psychoanalytickej práci, následne však Freud dochádza na to, že prenos je podstatný („alfou a omegou) v psychoanalýze. Psychoanalýza je vedľa počúvania tiež určitou formou kontinuálneho prenosu. V prenose sa teraput stáva náhradou, podobenstvom vzťahu (napr. s rodičom). K tomu sa pripojuje ďalší objav tzv. katarktické metódy – možnosť úprimne a úplne otvorene hovoriť všetko, čo pacienta napadne, čiže voľne asociovať (tak ako to psychoanalýza v budúcnosti požaduje) čo vedie k prežitku uvoľnenia. Najskôr sa Freud domnieval, že po cca 10-20 sedeniach, keď nastáva katarzia, je pacient úplne vyliečený („bremeno z neho spadne“). Neskôr došiel k zisteniu, že problémy sa môžu vrátiť. Ustupuje od metódy hypnózy a sústreďuje celú svoju aktivitu na porozumenie vyššie uvedeným fenoménom. Táto fáza sa stáva východiskom vývoja psychoanalýzy. Freud ďalej pracuje        s pacientmi, rozvíja svoju psychoanalytickú teóriu, ale zatiaľ ešte zostáva osamotený. O to viac sa koncentruje na svoju koncepciu klinickej psychológie vysvetlenie psychopatológie na základe psychických príčin. Potreba diskusie ho vedie k dlhodobému písomnému kontaktu s priateľom W. Fliessom. Zrejme aj táto skutočnosť iniciovala Freudovu heroickú aktivitu autoanalýzy, ktorá s určitým prerušením trvala v podstate do konca jeho života. V intenzívnej podobe trvala autoanalýza zhruba dva roky, kedy sa Freud pokúša pomocou psychoanalytickej techniky (voľného asociovania, rozboru snov, detských spomienok a vlastných interpretácií) riešiť niektoré svoje neurotické symptómy, ktoré často silno problematizovali jeho prežívanie. Výsledkom je získavanie väčšej psychickej stability a uvoľnenia kreatívnych impulzov. To všetko vyústi, mimo iného, do jednej zo základných psychoanalytických prác, ktorou je „Výklad snov“. Dielo vychádza v roku 1900 a zahajuje éru prenikania psychoanalýzy do sveta. Freudove knihy a prednášky mu prinášajú oboje, slávu aj kritiku od hlavného prúdu medicínskej komunity. Psychoanalýza sa stáva terapeutickou metódou, ktorá poskytuje analyzandovi, aby prostredníctvom voľných asociácií a prenosu povedal svoje myšlienky. V rámci Psychoanalýzy prebiehajú dva procesy – jedným analyzand niečo hovorí, a druhým sú informácie, ktoré priamo nehovorí, ale z rozprávania vyplývajú. Psychoanalýza vychádza zo starých modelov výučby viery (židovská kabala – majster a žiak). Na prvý pohľad môže vypadať psychoanalýza ako výklad sexuality, ale nie je tomu tak. Podstatou je objavenie nevedomia. Do tejto doby názor, že centrom psychiky je vedomé JÁ. Freud tento názor zmenil – naše vedomie nie je centrálne (tento názor je však vnímaný ako zneváženie vedomia a teda odcudzovaný). Freud je rigídny v zásadách techniky psychoanalýzy (horizontálna poloha, analytik sedí za hlavou analyzanda, voľné asociácie).

V roku 1902 získava Freud mimoriadnu profesúru. Stáva sa známejším aj vo svete, objavujú sa prví žiaci, nasledovatelia, súputníci, ktorí za ním jazdia do jeho bytu vo Viedni, na tzv. stredajšie psychoanalytické semináre. Z týchto Freudových žiakov, súputníkov sa neskôr stávajú známi a renomovaní analytici: W. Stekel, R. Reitler, O. Rank, A. Adler, neskôr        C.G. Jung, S. Ferenczi, P. Federn, E. Jones a iní. Rastie jeho chýr, zaujímajú sa o neho európske kultúrne veličiny. V roku 1908 sa ustanovujú ako Viedenská psychoanalytická spoločnosť, ktorá už vtedy má tridsaťdva členov. V rovnakom roku sa uskutočňuje prvý psychoanalytický kongres v Salzburgu. Na kongrese v Norimbergu sa vytvára Medzinárodná psychoanalytická spoločnosť, pod vedením Freuda a Junga sa začne vydávať ,,Jahrbuch“. Dochádza však tiež k roztržkám, často osobne motivovaným: najskôr odíde Stekel, neskôr Adler (ktorý vytvorí školu individuálnej psychológie), Jung, ktorí si vytvárajú vlastné modely psychoanalýzy vyvhádzajúce z myšlienok Sigmunda Freuda. Adler si vytvorí školu individuálnej psychológie, Jung svoj smer nazýva analytická psychológia. V roku 1913 sa uskutočňuje psychoanalytický kongres v Mníchove. Rok predtým, z podnetu Freudovho žiaka E. Jonese, vzniká tzv. ,,komité“, ktoré tvorí Ferenczi, Rank, Sachs, Abraham a od roku 1919 Eitingon. Zmyslom tejto rady, zloženej z „dôveryhodných psychoanalytikov, ochotných        k vzájomnej pomoci a spolupráci“, je akási ochrana Freuda pred možnými novými osobnými konfliktami, pred kritikami a predovšetkým so snahou Freudovi pomáhať v jeho práci. Snaha vytvoriť systém vzdelávania v psychoanalýze – teória nestačí, je potrebné mať vlastnú skúsenosť s terapiou (nielen pomoc, ale obohatenie o skúsenosť iného prežitku). Výcvik bol uzákonený, vznikajú kliniky, ktoré sa stávajú aj výcvikovými pracoviskami. Do popredia sa dostávajú okrem psychóz a neuróz tiež „zdravý človek“ so svojím štýlom života, ktorým on sám netrpí.

Koncom roku 1918 sa uskutočňuje Medzinárodný psychoanalytický kongres v Budapešti, na krátku dobu existuje prvý psychoanalytický inštitút pod vedením Ferencziho. Zhruba od tejto doby však začínajú vo Freudovom živote významne prevažovať negatívne udalosti. V roku 1920 umiera dcéra Sofia a priateľ Anton von Freund, v roku 1923 milovaný vnuk Heinz.      V rovnakom roku sa objavuje rakovina hrtanu, pažeráku a úst a Freud prekoná viac ako tridsať náročných a bolestivých operácií, ktoré postupne deštruujú jeho ústnu dutinu. Je nútený nosiť akúsi umelú čeľusť, ktorá výrazne znemožňuje konzum potravy a reč. V nasledujúcich šestnástich rokoch, kedy prežíva nepretržité útrapy, bolesti a je stíhaný recidívami chorôb, sa o neho stará jeho dcéra Anna, a to ako v roli ošetrovateľky, tak aj v roli sekretárky. Freud však ani v tomto období nezabúda na svoju prácu: ďalej vedie niekoľko pacientov v psychoanalýze, píše odborné publikácie, ďalej vzdeláva záujemcov o psychoanalýzu. V roku 1923 sa rozpadá Rada. Naopak koniec dvadsiatich rokov a roky tridsiate dvadsiateho storočia sú predovšetkým obdobím, kedy sa Freud stáva váženou a už aj svetovo známou veličinou. Nadväzuje kontakty, často aj dlhodobo priateľské, napr. so Stefanom Zweigom, Arnoldom Zweigom, Thomasom Mannom, Romainom Rollandom, Albertom Einsteinom, s kňažnou Máriou Bonapartovou, s Arturom Schnitzlerom, H. G. Wellsom, T. Dreiserom, a inými. V roku 1930 dostane Goetheho cenu za literatúru, no zároveň mu v rovnakom roku umiera jeho matka. V roku 1936 oslávi s manželkou zlatú svadbu a vlastne sa začne „pripravovať“ na konfrontáciu s nacizmom. Je vystavený viacerým domovým prehliadkam zo strany gestapa. Freudovi
aj celej jeho rodine je určený osud väčšiny židov, transport do koncentračného tábora. Štyri jeho sestry sa stávajú obeťami holocaustu. Len s vehementnou pomocou Márie Bonapartovej a zásluhou Freudovej slávy je jemu a jeho rodine dovolené vysťahovanie do Veľkej Británie. V júni 1938 opustil osemdesiatdvaročný Freud so svojou rodinou navždy Viedeň, aby odcestoval do Londýna, kde sa ubytoval vo vile na Maresfield Gardens 20, kde sa dodnes nachádza Freudove múzeum (Ďalšie dve Freudove múzeá sa nachádzajú vo Viedni a Přibore. Tieto tri miesta by mal aspoň raz za život navštíviť každý psychoanalyticky orientovaný psychoterapeut). Tu počas krátkej doby dochádza k ďalšej recidíve rakoviny, k výraznému zhoršeniu stavu a k zintenzívneniu bolesti. Koncom septembra požiada svojho doktora dr. Schura, aby mu dal injekciu morfia. Umiera 23. septembra 1939.

Freudove myšlienky zapôsobili takým silným vplyvom, že sa psychoanalýza stala, podľa slov Ernesta Gellnera, „hlavnou formou vyjadrovania v diskusiách o ľudskej osobnosti a medziľudských vzťahoch. Sigmund Freud vypracoval značný počet hypotéz, ktoré aj keď sú chybné, si zasluhujú vážne zamyslenie a precízne vyvrátenia. Eysenck psychoanalýzu zamietal ako teóriu nezasluhujúcu pozornosti. Medawar ju nazval „ohromným, intelektuálnym podvodom“. Psychoanalýza však nepopierateľne ovplyvnila naše myslenie tým, že asi musí harmonizovať s niečím, čo je hlboko v nás. Na záver použijem myšlienku ktorú povedal „Vlčí muž“:

„Freud bol génius, o tom niet pochýb. Všetky myšlienky, ktoré spojil do systému… Aj keď mnohé z nich nie sú pravdivé, podarilo sa mu niečo úžasné.

Ďalej sa budem venovať Freudovým žiakom, súputníkom do začiatku druhej svetovej vojny.

Carl Gustav Jung (1875-1961)

Švajčiarsky lekár, psychiater a psychoterapeut, zakladateľ analytickej psychológie. Narodil sa vo Švajčiarsku v Kesswilu u Bodamského jazera, v dobre etablovanej mešťanskej rodine. Bol najstarším dieťaťom, mal jednu sestru. Jeho otec bol pastorom švajčiarskej reformovanej cirkvi, jeho dedo a pradedo boli lekári. Jung veľmi skoro vykazuje intelektuálne záujmy. Už v šiestich rokoch začal s výučbou latinčiny, prejavil veľký záujem o jazyk a literatúru, zvlášť o starodávnu literatúru. Okrem väčšiny moderných západných európskych jazykov, Jung vedel čítať niekoľko starých jazykov, medzi inými sanskrit, jazyk originálnych hinduistických svätých kníh. Na gymnáziu sa zaujíma o egyptológiu. Carl Gustav po maturite začal študovať medicínu, ktorú ukončil zložením štátnej skúšky v roku 1900 so špecializáciou na psychiatriu. Následne na to začína Jung vedeckú dráhu ako Bleulerov asistent v Burghölzli. Spolu s Riklinom a Binswanerom sa zaoberá asociačným experimentom a formuluje teóriu duševného komplexu.

V roku 1907 sa prvýkrát stretáva s Freudom, potom Freuda navštevuje vo Viedni. Hovorí sa, že keď sa stretli, Freud zrušil na ten deň všetky stretnutia a hovorili spolu nepretržite 13 hodín. Taký hlboký účinok malo stretnutie dvoch ohromných myslí. S Bleulerom a Jungom v čele sa Burghölzli stalo centrom psychoanalytického hnutia. V roku 1908 bola založená Ročenka psychoanalytických a psychopatologických výskumov (Jahrbuch für psychoanalytische und psychopathologische Forschungen) s Bleulerom a Jungom ako editormi. V roku 1909 dostal Jung od Clarkovej univerzity čestný doktorát za výskumy asociácií. V roku 1910 sa Carl Gustav Jung stáva 1. prezidentom Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti, tento post zastáva štyri roky. Freud považoval Junga za korunného princa psychoanalýzy a jeho nástupcu-pretendenta na vedenie psychoanalytického hnutia.

V dobe svojej spolupráce s Freudom bol Jung hlavným architektom psychoanalytického hnutia, prežíval obdobie intenzívnej inštitučnej a politickej činnosti. V roku 1912 vydáva svoju známu prácu „Zmena a symboly libida“, ktorá sa na kazuistike schizofrénnej pacientky snaží načrtnúť existenciu a výklad nevedomých prejavov, a to ako nevedomie individuálne (Freud), tak aj nevedomie kolektívne.

Jung sa ale nikdy úplne nestotožnil s Freudovou teóriou. Ich vzťah sa začal ochladzovať v roku 1909, počas výletu do Ameriky. Obaja sa zabávali tým, že jeden druhému analyzovali sny, zdanlivo išlo viac o zábavu ako o spoločenskú hru, keď Freud dal prehnane najavo odpor voči Jungovým snahám o analýzu. Freud nakoniec povedal, že by mali prestať, pretože mal obavy zo straty autority. Jung sa cítil dosť urazený.

V roku 1914 definitívne a oficiálne odchádza od Freuda a vytvára svoj vlastný smer, analytická psychológia. V roku 1921 sa objavuje ďalšia významná a dôležitá práca o typológii introverzie a extroverzie. Postupom rokov sa Jung viac a viac venuje náboženstvu, parapsychológii a mystike. V daných oblastiach odkryl veľa významných skutočností, z ktorých mnohé sa otvorene, ale často implicitne dostali do teórie a techník psychoterapie, ale tiež psychoanalýzy. Ku koncu života Jung napísal pamäti s názvom „O udalostiach zo začiatku môjho života“ („Von den anfänglichen Ereignissen meines Lebens“), ktoré boli neskoršie v značne upravenej podobe zahrnuté do knihy Spomienky, sny, myšlienky (Erinnerungen, Träume, Gedanken). Jung v knihe opisuje významné udalosti, ktoré ho priviedli k povolaniu psychológa. Pamäti so zameraním na významné sny, vízie a fantázie v detstve môžeme považovať za úvod k Liber Novus.

Zomiera vo Švajčiarsku vo veku nedožitých 86-tich narodenín.

Medzi prvých žiakov Sigmunda Freuda, ktorí ho nikdy neopustili patrili Sandor Ferenczi a Karl Abraham.

Sandor Ferenczi (1873-1933),

pôvodným menom, Sándor Fränkel, bol maďarský psychiater a psychoanalytik, jeden z prvých žiakov Sigmunda Freuda. Narodil sa v Miskolci, v židovskej rodine poľského pôvodu. Keď mu bolo 15-násť zomrel mu otec. Medicínu študuje vo Viedni, v roku 1896 tam získava doktorát. Zo začiatku odmieta Freudove práce, následne ich akceptuje. Stretáva sa s Freudom a začína s ním spolupracovať a zároveň sa veľmi zblížia. Neskôr sa sám stáva majstrom a učiteľom psychoanalýzy. Samotný Sigmund Freud dokonca vyslovuje prianie, aby sa Ferenczi stal jeho zaťom. Ferencziho okolie ho charakterizuje ako veľmi hypondrického, sociabilného, vtipného ale tiež náladového.

Ferenczi opakovane zasiahol do vonkajších osudov psychoanalýzy. Známe je jeho vystúpenie na druhom kongrese analytikov v Norimbergu v roku 1910, kde navrhol a pomohol presadiť založenie Medzinárodného psychoanalytického združenia ako obranné opatrenie proti tomu, že oficiálna medicína dala analýzu do kliatby. V roku 1913 zakladá v Budapešti psychoanalytickú spoločnosť. V tom istom roku nastupuje na analýzu k Ferenczimu Jonese. Ďalšími analyzandmi u Ferencziho, ktorí sa neskôr stali vplyvnými psychoanalytikmi boli Michael Balint, Melanie Klein a Clara Thompson. Počas prvej svetovej vojny je opätovne v analýze u Sigmunda Freuda. Na piatom analytickom kongrese v Budapešti v septembri 1918 bol Ferenczi zvolený za predsedu združenia. Po páde Rakúska-Uhorska sa stáva prvým profesorom psychoanalýzy na svete.

Ferenczi v rámci psychoanalýzy usiloval predovšetkým o rozšírenie jej možnosti liečby smerom k ťažkým psychopatológiám (psychóza), ktoré Freud považoval za psychoanalyticky neliečiteľné. Vytvoril niektoré zo základných konceptov psychoanalýzy – napríklad pojem introjekcie pochádza od neho. V dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa však Ferenczi začal Freudovi vzďaľovať. Jednak bol blízkym spolupracovníkom Otto Ranka, s jeho exkomunikáciou z psychoanalytického okruhu sa zmieroval ťažko, a potom sa s Freudom nezhodol v otázke sexuálne zneužívaných pacientov. Ferenczi považoval tvrdenie svojich pacientov o tom, že boli sexuálne zneužívaní v detstve, za pravdivé. Freud fakt sexuálnych zneužití detí nespochybňoval, ale považoval Ferencziho dôraz v tejto otázke za útok na svoju teóriu neurózy, lebo jej základný kameň Freud položil vtedy, keď pochopil, že rozprávanie o zneužití (hlavne u hysteriek) je poväčšine neurotickou fantáziou, a že neurotik sa vyznačuje tým, že fantázia má na nich rovnaký účinok ako realita. Freud považoval Ferencziho názory za pokus renovovať jeho pôvodnú, predpsychoanalytickú teóriu traumy. Ferenczi prišiel aj s novinkami v oblasti techniky analýzy – domnieval sa, že psychoanalytik by mal byť v liečbe omnoho viac aktívnejší a empatický, mal by zámerne prejavovať lásku a náklonnosť skôr než zdržanlivo neuspokojovať pacientove potreby a priania. Zaviedol tzv. aktívnu techniku (mi. aj fyzické dotyky). Ferenczi ovplyvnil radu pofreudovských smerov v psychoanalýze, hlavne interpersonálnu psychoanalýzu.

Jeho vedecké diela imponujú predovšetkým svojou mnohostrannosťou. K šťastným objavom vzťahujúcim sa k jednotlivým prípadom a klinickým zvestovaním založeným na prenikavom pozorovaní sa radia vzorné kritické práce, ako sú práce o Jungových premenách a symboloch libida, o Regisovom a Hesnardovom posudzovaní analýzy, a znamenité polemiky, napr. s Bleulerom v otázke alkoholizmu a s Putnamom o vzťahu psychoanalýzy k filozofii. Ďalej sú to články, ktorými vybudoval dôležité časti psychoanalytickej teórie a prispel k poznaniu základných okolností v duševnom živote (Introjekcia a prenos, Teória hypnózy, Vývojové stupne zmyslu pre skutočnosť, Práca o symbolike a iné). Významné sú tak isto i práce ako napr. Neurózy pochádzajúce z vojny, Hystéria a patoneurózy, K psychoanalýze paralytickej poruchy, ktorých lekársky záujem núti k prechodu od psychologického stavu k somatickej podmienenosti, a jeho články o „aktívnej“ terapii.

V roku 1913 nastúpil na analýzu k Ferenczimu Jonese. Ďalšími analyzandmi, ktorí sa neskôr stali vplyvnými psychoanalytikmi boli Michael Balint, Melanie Klein a Clara Thompson.

Od roku 1932 u Ferencziho progreduje jeho anémia, umiera v Budapešti vo veku 60-tich rokov. Jones opisoval, že v posledných rokoch života Ferencziho správanie malo psychotické črty.

Karl Abraham (1877-1925)

Nemecký lekár a psychoanalytik, patril tiež medzi prvých žiakov Sigmunda Freuda, a samotným Freudom bol označovaný za jeho najlepšieho žiaka. Narodil sa v Brémach v ortodoxnej židovskej rodine. Na základe rozhodnutia rodiny ide študovať stomatológiu, skoro sa začne zaujímať o psychiatriu. Od roku 1904 pracuje na psychiatrickej klinike vo švajčiarskom Burghölzli u Eugena Bleulera, a Carla Gustava Junga. V roku 1907 sa po prvýkrát stretáva s psychoanalýzou, navštívi na niekoľko dní Freuda a potom odchádza do Berlína. Tu sa stáva šíriteľom Freudovho učenia a zakladá Berlínsku psychoanalytickú spoločnosť. Neskôr spolu s Eitingonom a Sachsom spoluzakladá Berlínsky inštitút a organizuje tréningové analýzy. Abraham a Jung sa stali prvými Freudovými žiakmi mimo Viedne. Abraham Freuda upozorňoval, že Jung sa vydáva smerom, ktorý je s psychoanalýzou nekompatibilný, ale Freud dlho Junga chránil a uprednostňoval, pretože veril, že ako kresťan je pre psychoanalýzu nepostrádateľný a mal by ju reprezentovať. Nakoniec Freud dal Abrahamovi za pravdu a Junga zavrhol. V roku 1914, sa Abraham stáva po Jungovi prezidentom Medzinárodnej psychoanalytickej asociácie a bol ním až do roku 1918. Potom znovu tesne pred smrťou v roku 1925. Na rozdiel od veľa iných žiakov ( napr. Jung, Adler, Ferenczi, Rank) Abraham Freuda nikdy neopustil.

Ťažiskom jeho práce je v teórii orálna fáza a v charakterových formáciách vývojových fáz. Ako prvý spojil orálnu frustráciu dieťaťa u materského prsu s depresivitou v dospelosti. Pri štúdiu análneho štádia upozorňoval na možné obsedantné vyústenia príliš skorého učenia na nočník. Abraham vyslovil tiež nové revolučné názory na manio-depresivitu. Ovplyvnil nimi ako Freuda, ktorý pod Abrahamovým vplyvom napísal text Smútok a melanchólia, tak Kleinovou, ktorá nadviazala na Abrahamovo tvrdenie, že v manio-depresii je potrebné skúmať rolu „preoidipovskej matky“. Abraham sa rovnako zaoberal kultúrnymi témami, v roku 1912 napísal napríklad článok o faraónovi Amenhotepu IV. a kultu Atona v starom Egypte. V mnohom v ňom predznamenali tézy z Freudovho neskoršieho spisu Muž Mojžíš a monoteistické náboženstvo.

Bol analytikom Melanie Kleinovej, ktorá se neskôr stala dôležitou postavou psychoanalýzy. V roku 1925, vo veku 48 rokoch umiera na pulmonálny absces.

Wilhelm Stekel (1868-1940)

Rakúsky psychológ a psychoanalytik, jeden z prvých spolupracovníkov Sigmunda Freuda. Narodil sa v Bukovine (dnešné územie Ukrajiny). Medicínu študoval vo Viedni. Najskôr pracoval ako nervový lekár. Čoskoro sa zoznamuje s psychoanalýzou a začína navštevovať Freudove stredajšie semináre. Freud ho mal rád, aj keď sa o ňom v súkromí vyjadroval ako o jedincovi „nie pevného charakteru“ či „morálne slabomyseľnom“. Stekel vykazuje vo svojom teoretickom prístupe prvé významnejšie náznaky rozdielov oproti Freudovi. Do teórie a terapeutickej práce vnáša nový podnet a to časový faktor. Zaoberá sa neurózou a tým aj ľudskou psychikou v troch časových dimenziách: dimenzia minulosti (infantilita), dimenzia prítomnosti (aktuálny konflikt) a dimenzia budúcnosti (neurotický životný plán). Freud Stekela zavrhol predovšetkým za jeho názor, že „každá úzkosť je v jadre úzkosťou zo smrti“. V roku 1912 sa cesty Freuda a Stekela rozchádzajú.

Stekelove prvé psychoanalýzou ovplyvnené texty sa venovali téme onania. Najznámejším sa stal však svojou prácou o symbolike a postupe snového výkladu „Reč snov“ (Die Sprache des Traumes. Eine Darstellung der Symbolik und Deutung des Traumes in ihren Beziehungen zur kranken und gesunden Seele für Ärzte und Psychologen), ktorú Freud citoval aj v neskorších vydaniach vlastného Výkladu snov. Venoval sa tiež témam psychicky podmienenej impotencie a frigidity, kleptománie, pyrománie či fetišizmu (hovoril o tzv. normálnom fetišizme, kde fetiš je premostením k objektu lásky, oproti patologickému fetišizmu, kde fetiš objekt lásky nahradzuje).

Stekel spáchal roku 1940 samovraždu, potom čo utiekol z nacistami obsadeného Rakúska do Londýna a zrejme sa s faktom emigrácie nevysporiadal.

Alfred Adler (1870-1937)

Patril medzi prvých Freudových žiakov, no zároveň tiež jeden z prvých odpadlíkov. Narodil 7. februára 1870 v Penzingu na predmestí Viedne v židovskej rodine maloobchodníka s obilím strednej vrstvy ako druhé zo šiestich detí. Po tridsiatke však prestúpil na protestantskú vieru, pretože ju pokladal za kultúrne otvorenejšiu ako judaizmus.

Vo svojej praxi formuluje „sociálno-psychologický medicínsky prístup“. Alfred Adler, je považovaný za prvého psychoanalytika, ktorý chápal človeka ako v zásade sociálneho tvora, vytvoril teóriu, v ktorej je primárnou potreba superiority a potreba vzťahov k iným. Na rozdiel od Freuda, Adler chápe ľudí ako uvedomelé, racionálne bytosti, ktorých potenciál pre sebarealizáciu a kooperáciu s inými ľuďmi treba len podporovať a povzbudzovať. V roku 1907 píše svoju prvú psychoanalytickú prácu: „Štúdium o menejcennosti orgánov“.

Na rozdiel od Freuda Adler zastával názor, že ľudská potreba sexuálneho uspokojenia je len jednou z viacerých základných potrieb. Adler odmietol model libida a nahradil ho na budúcnosť orientovaným modelom úsilia o dosiahnutie subjektívne determinovanej pozície významnosti, ktorá bola viac teologická. Odmietol trojstránkovú štruktúru osobnosti (Id – Ego – Superego) a nahradil ju celostným modelom osobnosti ako jednoty. Z hľadiska klasickej psychoanalýzy sa zameral skôr na Ego než na Id. Adler Freuda otvorene kritizuje za dogma oidipovského komplexu. V roku 1911 dochádza medzi Freudom a Adlerom k otvorenej roztržke a spolu s ďalšími deviatimi členmi opúšťa psychoanalytickú Freudovu skupinu.     V rokoch 1911–1914 pracoval na vytvorení vlastnej školy, ktorú nazval individuálna psychológia. Je známa aj pod názvom Druhá viedenská škola psychológie (Freudova bola prvá). Túto svoju školu ďalej rozvíjal a rozširoval až do svojej smrti v roku 1937. Zomrel na srdcový infarkt počas prednáškového turné po Škótsku. Medzi jeho najznámejšie diela patrí: Problém sexuality (1917), Prax a teória individuálnej psychológie (1920), Problémy neuróz – kazuistiky (1929), Zmysel života (1933), Relígia a individuálna psychológia (1933).

Herman Nunberg (1884-1970)

Narodil sa v Galicii, v stredne stavovskej rodine. V dvanástich rokoch mu umiera matka a je skoro konfrontovaný s realitou života chudobného človeka. Vyštudoval medicínu na Krakovskej univerzite. Následne sa sťahuje do Zürychu, kde začne pracovať v Burghölzli u Bleulera. Začína sa zaujímať o psychoanalýzu, zoznamuje sa s učením Sigmunda Freuda a v roku 1912 sa stáva členom Švajčiarskej psychoanalytickej spoločnosti. Na začiatku vojny Nunbrtg prichádza do Viedne a stáva sa Freudovým žiakom. V roku 1918 neúspešne presadzuje na Medzinárodnom psychoanalytickom kongrese v Budapešti požiadavku tréningovej psychoanalýzy, to sa mu darí až v roku 1926. Stáva sa jedným z prvých členov tréningovej skupiny pri Viedeňskom psychoanalytickom inštitúte. V roku 1932 sa sťahuje do Ameriky, kde vo Filadelfii spoluzakladá Psychoanalytickú spoločnosť. O niekoľko rokov sa sťahuje do New Yorku, kde pracuje ako tréningový analytik. Od roku 1950 – 1952 je prezidentom Newyorskej psychoanalytickej spoločnosti. Z jeho najznámejších diel sú:     Prax a teória psychoanalýzy (1948), Základy psychoanalýzy (1955), Spomienky, reflexie, myšlienky (1970). Umiera v New Yorku vo veku 86 rokov.

Otto Fenichel (1897-1946),

bol rakúskym psychoanalytikom, so silnými inšpiráciami v marxizme. Narodil sa vo Viedni v rodine právnika. V roku 1915 začína študovať vo Viedni medicínu, kde prejavuje záujem o biológiu a sexuológiu. Na Viedenskej univerzite spoznáva Sigmunda Freuda, ktorý tam v tom období prednášal. Promuje v roku 1921. Ako dvadsaťtri ročný vstupuje do Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti. V roku 1922 odchádza do Berlína na psychoanalytický tréning. Pracuje ako psychiater u Bonhoeffera a Cassierera, tréning absolvoval u S. Radóa. V Berlíne sa stáva členom skupiny ľavicovo orientovaných psychoanalytikov (spolu s Erichom Frommom či Wilhelmom Reichom, s ktorým ho spája dlhoročné priateľstvo).

Po nástupe nacistov v roku 1933 opúšťa Nemecko a odchádza do nórskeho Osla, tam zakladá psychoanalytický tréning. V roku 1935 se presúva do Prahy, kde pôsobí v rokoch 1935-1938. V Prahe zakladá analytickú spoločnosť. Nakoniec odchádza v roku 1938 do amerického Los Angeles a stáva sa tam tréningovým analytikom a spolueditorom „Psychoanalytic Quarterly“. Jeho texty výrazne ovplyvnili Jacquese Lacana v jeho konceptu Falu. Lacan dokonca prehlásil, že „Freud sa dá pochopiť, len pokiaľ budeme čítať Fenichela“. Jeho známe diela sú: Náčrt klinickej psychoanalýzy (1934), Problémy psychoanalytickej techniky (1941), Psychoanalytická teória neuróz (1945). Zomiera v Los Angeles 1946, vo veku 45 rokov.

Ernest Jones (1879 – 1958)

Narodil sa v 1879 vo Walse, v Londýne vyštudoval medicínu. Bol neurológ, psychoanalytik a oficiálny Freudov životopisec. Bol prvým praktikujúcim analytikom v Británii, a ako taký sa stal šíriteľom psychoanalýzy v anglofónnom svete. Vytvoril prvé preklady Freudových textov do angličtiny. V rokoch 1920-1930 bol prezidentom Medzinárodnej psychoanalytickej asociácie. Jeho najvýznamnejším teoretickým príspevkom je pravdepodobne štúdia o nočnej more (alptraum) z roku 1931. Najznámejším jeho dielom je trojdielny životopis Sigmunda Freuda. Zomiera v Londýne vo veku 79 rokov.

Otto Rank, vlastným menom Otto Rosenfeld (1884 – 1939)

Narodil sa vo Viedni, bol rakúskym psychoanalytikom. Patril do skupiny medzi prvých žiakov Sigmunda Freuda, dvadsať rokov patril k jeho najbližším spolupracovníkom. V dobe svoje spolupráce s Freudom Rank rozvíjal psychoanalýzu predovšetkým jej aplikáciou na oblasť štúdia umenia, mýtov či kreativity. Prispel dokonca dvomi kapitolami do neskoršieho vydania Freudovho Výkladu snov. Roku 1924 však vydáva knihu Pôrodná trauma (Das Trauma der Geburt), kde označil ako kľúč k neuróze separačnú úzkosť dieťaťa po opustení maternice, načo nasledovala roztržka s Freudom a Rankov odchod z psychoanalytického okruhu. Roku 1925 ako prvý v histórii použil pojem „preoidipovský“ . Neskoršie Freuda Rank obviňoval i z pansexualizmu a zabúdania toho, že emócie sú predovšetkým vzťahové.
Roku 1934 sa Rank usadil v New Yorku a ako naturalizovaný americký občan prispôsobil psychoanalýzu potrebám industriálnej spoločnosti, pričom tvrdil, že liečenie možno skrátiť, keď spolupôsobí pacientova dobrá vôľa a dôvera v možnosť vyliečenia. Tým, že premiestnil vznik neuróz do okamihu narodenia, položil Rank základ neskorším americkým terapeutickým prúdom vzďaľujúcim sa pôvodnej Freudovej teórii.
Zomiera vo veku 55 rokov v New Yorku.

James Strachey (1887-1967),

bol britským psychoanalytikom Narodil sa v Londýne ako najmladší z trinástich detí. Vyštudoval v Cambridgi filozofiu a literatúru. Po absolutóriu sa začína zaujímať o psychoanalýzu. V roku 1920 sa žení a spolu s manželkou Alix odchádza do Viedne k Freudovi. V roku 1922 sa vracia do Londýna a pracuje ako psychoanalytik. Začína prekladať Freudove dielo a spoluvytvára odbornú analytickú teóriu. V roku 1953 sa vzdáva analytickej praxi a spolu s manželkou sa venujú prekladu súborného diela Sigmunda Freuda „The Standard of the Complete Psychological Works of S. Freud“ (24 zväzkov – 23+1)

Wilhelm Reich (1897 – 1957),

bol rakúsko-americký psychiater a psychoanalytik so silnými inšpiráciami v marxizme. Bol žiakom Sigmunda Freuda. Reich sa snažil skĺbiť marxizmus, psychoanalýzu a kvantovú fyziku. Neskôr do svojho systému začlenil tiež jógu a východné filozofie, predovšetkým teóriu čakier a kundalini.

Prijal Freudov koncept libida a rozšíril ho o sociologickú dimenziu z marxistickej pozície. Vytvoril tzv. sexuálnu politickú ekonómiu. Bol tiež presvedčený, že libido je energiou, ktorá podlieha rovnakým fyzikálnym zákonitostiam ako iné formy energie.
Jeho najznámejšou prácou je „Analýza charakteru“ (1933). Práca sa zaoberá problematikou charakterovej neurózy, tzn. poväčšinou asymptomatickými poruchami, ktorých príčinou je patologická štruktúra osobnosti. Ako jeden z prvých sústredil pozornosť na skutočnosť osobnostných porúch, na osobnostný pancier, čím rozumie obrannú tendenciu osobnosti pred neúnosnými podnetmi vonkajšieho aj vnútorného prostredia, ktorá vedie k vytváraniu špecifických osobnostných klinických obrazov.
V roku 1948 Reich založil ‚Orgone Institute‘ v Rangeley, Maine, USA. Tu prevádzal experimenty s orgonovou energiou a elektromagnetizmom, ktoré popísal a rozobral v publikácii ‚The Oranur Experiment‘ (prvá správa 1947-1951) vydané roku 1951.
Ako Žid a komunista utiekol v roku 1933 z Nemecka po nástupe Adolfa Hitlera do Škandinávie. V roku 1939 sa presídlil do Kalifornie v USA.

Po druhej svetovej vojne sa stal ako marxista podozrivým z protiamerickej činnosti a Americký úrad pre ochranu potravín (Food and Drug Administration – FDA) navyše zahájil ťaženie proti jeho orgonovým prístrojom. Bol uväznený a po ročnom pobyte vo vezení zomiera vo veku 60-tich rokov na srdcový infarkt.

Karl Landauer (1887-1945),

bol nemeckým psychoanalytikom. Narodil sa v Mníchove v židovskej bankárskej rodine. Medicínu študoval vo Freiburgu, Berlíne a Mníchove (u Kraepelina). Promuje v roku 1910. V roku 1912 odchádza do Viedne k Freudovi a na stáž k Wagner-Jaureggovi. Začiatkom vojny opúšťa Viedeň a neskôr sa sťahuje do Frankfurtu. V roku 1929 spolu s Mengom zakladá Frankfurtský psychoanalytický inštitút. Ďalšími členmi sú napr. Fromm-Reichmannová, E. Fromm, S.H. Foulkes a iní. Prevádza supervíziu E. Fromovi. V roku 1943 je zatknutý a poslaný do koncentračného tábora Bergen – Belsenu, kde vo veku 58 rokoch, v roku 1945 umiera na vyhladovanie.

Richard F. Sterba (1898-1989)

Pochádza zo stredostavovskej viedenskej rodiny katolíckeho vyznania. V roku 1923 vyštudoval medicínu na Viedenskej univerzite. O rok neskôr sa stáva jedným z prvých študentov Viedenského psychoanalytického inštitútu. Analytikom je tu Hitschmann. V roku 1929 sa stáva tréningovým psychoanalytikom. V roku 1938 po ostrej roztržke s bratom, ktorý sa stáva nacistom odchádza do Švajčiarska a neskôr do Kanady. Jeho známymi dielami sú Úvod do psychoanalytickej teórie libida a Osud Já v analytickej terapii (1934).
Zomiera v Detroite vo veku 91 rokov.

ZOZNAM LITERATÚRY

FREUD, S. XIII. (1998). Sebrané spisy. Třináctá kniha. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1998.

FREUD, S. XIII. (1998). Sebrané spisy. Čtrnáctá kniha. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1998.

FREUD, S. X. (2002). Sebrané spisy. Desátá kniha. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 2002.

JUNG, C. G. (2010). Červená kniha. Praha: Nakladatelství Portál, s.r.o., 2010.

KOCOUREK, J. (1992). Horizonty psychoanalýzy. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1992.

KOCOUREK, J. (2007). Základy psychoanalýzy –klasická psychoanalýza. Prednášky teoretického vzdelávania v psychoanalýze, Opočno, 2007.
MITCHELL, A.S., BLACKOVÁ, M.J. (1999). Freud a po Freudovi. Praha: Triton, 1999.

STORR, A. (1996). FREUD. Praha: Nakladatelství Argo, 1996.

SIMEÓN, M., ARIEL, R. (2008). FREUD. Dobrodružství psychoanalýzy. Praha: Garamond, 2008.

WESSWEILEROVÁ, E. (2008). Freudové. Biografie jedné rodiny. Nakladatelství H&H Vyšehradská, s.r.o., 2008.