psychoanalytický prístup k porozumeniu psychiky detí a dospievajúcich,  Autor: PhDr. Anna Nagajová

Príspevok  na Konferencii odborných zamestnancov detských domovov SR v Nitre,  29.9. 2014.

Abstrakt

Príspevok je zameraný na porozumenie utváraniu detskej psychiky v procese zvnútorňovania vonkajšej skúsenosti dieťaťa v kontakte s prvými opatrovateľmi. Toto porozumenie umožňuje nahliadnuť na niektoré formy správania detí v detských domoch, ktoré navonok pôsobia ako neefektívne, ale s uvedomením si osobnej histórie dieťaťa sa stávajú zrozumiteľnými. V minulosti chránili dieťa, no v novom prostredí domova sú skôr zábranou ako ochranou, avšak v repertoári prežívania a správania dieťaťa pretrvávajú neuvedomene ďalej. Psychoanalýza má vyše storočnú tradíciu v snahe porozumieť utváraniu ľudskej psychiky. Poznatky psychoanalytickí terapeuti získavajú prostredníctvom skúseností z  terapeutickej praxe, pozorovaním, aktuálne i v medziodborovom výskume – v neuropsychoanalýze . Mnohé psychoanalytické koncepty raného vývinu sú súčasťou klasickej vývinovej psychológie i  psychopatológie. Chápanie pudov, ako biologických základov motivačných systémov človeka potvrdzujú poznatky súčasnej neurobiológie.  Rovnako  nevedomá myseľ našla svoj substrát v podobe väčšieho porozumenia fungovaniu mozgových procesov,  kde v pojmoch modernej  kognitívnej vedy hovoríme napr. o neuvedomovanej emočnej, či procedurálnej pamäti.   Utváranie psychiky v procese zvnútorňovania vonkajšej skúsenosti na  pozadí existujúcich motivačných síl a prebiehajúcich vývinových procesov, je možné popísať pojmami  identifikácia, introjekcia a internalizácia. Práve bližším vysvetlením týchto troch mechanizmov sa v príspevku pokúšam ilustrovať, akým spôsobom sa psychoanalytickí terapeuti snažia porozumieť detskej psychike, a teda čím by potenciálne Slovenská Spoločnosť pre Psychoanalytickú Psychoterapiu mohla prispieť k starostlivosti o deti v DD a byť užitočnou pre odborných pracovníkov detských domov v zmysle  prednáškovej, seminárnej, supervíznej  i výcvikovej činnosti.

Úryvok z teórie motivácie

Aby sme porozumeli správaniu detí, je dôležité premýšľať nad tým, čo ich v tom -ktorom vývinovom období motivuje, aké najdôležitejšie vedomé i neuvedomované potreby a priania sú aktualizované v pozadí ich činov.  Motivačné systémy sa počas evolúcie vyvinuli z pudov, majú biologický základ, ale u ľudí môžu byť menené a formované učením. Predpokladá sa, že všetky motivačné systémy slúžia viac smerom k  druhému človeku,  než k prežívaniu čistej slasti.  Neurobiológ Panksepp  na základe výskumov mozgu identifikoval 4 základné motivačné systémy človeka: vyhľadávací systém ( zvedavosť) so subsystémom uspokojenia ( napr.sexualita), systém hnevu ( seba presadenie), systém strachu ( bezpečie) a systém ohrozenia separáciou ( blízky vzťah) so subsystémom opatery.

Na začiatku ľudského vývinu dominujú potreby uspokojenia fyziologických potrieb, potreba sebazáchovy a regulácie, orientované smerom k intersubjektívnemu svetu – opatrovníkom (zvedavosť, vzrušenie, bezpečie). Potom nasledujú vzťahové potreby s prianím po blízkosti, úteche a pocite pohody, náležiace ku skúsenosti starostlivosti, intimity a nežnosti.  V opozícii k tomuto motivačnému systému sú snahy a priania nezávislosti, autonómie, sebapresadenia, vlastnenia( kontrola, sila). Potom sa vyvíja potreba seba hodnotenia, spolu s potrebou vlastnej hodnoty v treťom až štvrtom roku života, závislá na vývine seba –ponímania (uvedomenie si seba ). Hodnota seba a  hodnota opatrovateľa sú komplementárne, hodnota opatrovateľa sa vyvíja z úspešných pozitívnych skúseností. V neskoršom detstve a počas puberty vývin seba nachádza svoje ukončenie v sformovaní identity (samozrejme nie finálnom) a v túžbe po zmyslovom potešení alebo sexuálnom vzrušení. Snahou je dosiahnuť identitu, ktorá je jednoznačne  jedinečná, prostá rozporuplností v miere do akej je to možné, s prvkami sebazáchovy, seba presadenia, seba ocenenia a sociálnymi schopnosťami. Motivačný systém starostlivosti ( smerovaný k mladším) a altruizmus sa vyvíjajú vo vzťahu k vývinu svedomia a hodnotového systému ideálov.

Vývoj motivačných systémov ( a rovnako štruktúry) osobnosti je pretrvávajúci , celoživotný proces, ktorý má minulosť, ukazuje sa tu a teraz a poukazuje do budúcnosti. Rané vývinové kroky sa líšia od tých neskorších, sú formujúce. Interpersonálne skúsenosti získané v prvých vzťahoch vytvárajú vzorce a prototypy ako sa správať smerom k blízkym a starajúcim sa osobám. Zároveň určujú, čo je možné očakávať, pokiaľ ide uspokojenie a frustráciu potrieb vo vzťahoch s druhými a k sebe. Táto intersubjektívna orientácia ľudí vytvára podmienku pre zvnútornenie individuálnej skúsenosti, procesu, ktorý sa vyvíja počas celého detstva a adolescencie.

Utváranie osobnosti zvnútorňovaním skúseností s opatrovateľmi

 Z hľadiska vývinovej psychológie sú vzťahové skúsenosti vnímané rozličnými modalitami a ukladané čiastočne v procedurálnej – neuvedomovanej ( ako vzory vzťahovania sa  – väzby) a čiastočne v epizodickej, vedomiu prístupnej pamäti. Subjektívne prežívanie  je vo vysokej miere organizované emočnou skúsenosťou. Ktoré zo skúseností sú zapamätané, závisí vo veľkej miere na emočnom ladení a jeho intenzite.

Vzťahové skúsenosti, najmä s dôležitými vzťahovými osobami v detstve a adolescencii,  sú zvnútorňované do subjektívnych predstáv a očakávaní o sebe, druhých a o vzťahoch – vytvárajú sa mentálne reprezentácie v psychike dieťaťa a adolescenta – utvárajú jeho osobnosť. Podrobnejšie sa zameriam na mechanizmy zvnútorňovania vonkajšej skúsenosti v priebehu utvárania osobnosti: introjekciu, identifikáciu a internalizáciu vzťahu.

Spôsob, akým sa opatrovatelia správajú k dieťaťu, dieťa samotné introjikuje –nevedome zvnútorňuje – včleňuje do svojej psychiky. Zaobchádza so sebou obdobne, ako s ním zaobchádzajú opatrovatelia. Pri potvrdzovaní a podpore zo strany opatrovateľov v procese zvnútorňovania zaujme dieťa  k sebe  chápavý, seba podporujúci a vlastnej hodnoty si vedomý postoj. Naopak pri neustálej kritike zo strany rodičov môže dieťa a neskôr dospelý človek byť k sebe nezdravo kritický, prežívať priam zničujúce pocity hanby a sklamania pri relatívne malých nezdaroch. Spočiatku v psychike dieťaťa môže znieť niečo, ako „mamička hovorí, že som šikovný“… v priebehu zvnútornenia si dieťa utvorí presvedčenie – introjekt „som šikovný“. V prípade kritiky napr. „ si nemožný, na nič súci, nič z teba nebude“ dieťa utvára introjekt – vnútorné kritické presvedčenie, že je nanič súcim. Na základe tejto nevedomej, ale emočne intenzívnej introjekcie si dieťa môže vytvoriť  tzv. seba -porážajúci životný štýl: svojím správaním si kazí úspech, podráža nohy. Možno v detských domovoch stretávate deti, ktoré sú niekedy nešťastne hodnotené ako „nemožné, nešikovné…“, keď chvíľku pred dosiahnutím úspechu spravia chybný úkon, vyrábanú vec pokazia alebo sa pomýlia v odpovedi na otázku. V pozadí môže byť práve nevedomý kritický a krutý introjekt, ktorý nevedome pôsobí v smere, že nemôžu dosiahnuť úspech. Uvediem príklad neuvedomeného introjektu:

Školopovinné dievčatko v matematike nezvládalo operácie delenia. Nemalo žiadne organické zmeny mozgu spôsobujúce kognitívny deficit, ani špecifickú poruchu učenia, či afektívnu poruchu spôsobujúcu kognitívne oslabenie. Všetko učenie šlo dievčatku na jednotky, len delenie vôbec. V priebehu psychoterapie terapeutka zistila, že dievčatko sa trápi v dôsledku psychického bloku – zábrany, ktorá ju mala chrániť pred bolestným prežívaním pocitov viny.  Anamnestický údaj:  dievčatko v minulosti matka obviňovala z rozdelenia rodičov. Tvrdila,  že dievčatko bolo neposlušné, tak sa rodičia rozdelili. Obviňujúci introjekt: „ rozdelila som rodičov“ a pocity viny boli natoľko bolestivé, že dievčatko obsah vytesnilo – odstránilo z vedomej mysle do nevedomia, a zároveň pocity viny presunulo na relatívne nekonfliktnú oblasť matematického delenia: čísla nemohlo deliť, nakoľko sa neuvedomene obávalo, že im ublíži. Z pôvodnej psychickej traumy a následnej ochrany detskej psychiky voči jej prežívaniu, sa stala zábrana v kognitívnom vývine.

Deti, s ktorými bolo zaobchádzané obzvlášť znevažujúco a znehodnocujúco, môžu mať vo svojej psychike týrajúci introjekt, ktorý ich trápi znevažovaním i bolestivými pocitmi hanby  a viny za malé chyby alebo neúspechy. Veľmi často sa takýto týrajúci introjekt nachádza v psychike detí, ktoré navonok realizujú sebapoškodzujúce správanie. Fyzická bolesť akoby bola menšia ako psychické sebatrýznenie výčitkami a urážkami, a zároveň sebapoškodenie býva akoby aktom zmierenia sa s krutým introjektom formou prijatia trestu.

Ďalším mechanizmom zvnútorňovania vonkajšej skúsenosti, a tým utvárania osobnosti, je identifikácia. Pri identifikácii s hodnotami a normami opatrovateľov kladie dieťa a neskôr dospelý človek na seba a svoje okolie obdobné požiadavky ako kládli na neho a na seba opatrovatelia. Prví opatrovatelia dieťaťa sú pre dieťa vzormi – lexikónom správania, takže sa dieťa identifikuje s  porozumením svetu, hodnotovým systémom i správaním sa voči svetu aj k druhým podľa týchto ranných vzorov. Je dôležité si uvedomiť, že kvalita procesu identifikácie závisí na aktuálnom kognitívnom a emočnom vývinovom stupni dieťaťa: dieťa sa identifikuje  s opatrovateľom = myslí si a robí to, čomu ono rozumie ako názorom  a správaniu  opatrovateľa / treba zdôrazniť, že uvažujeme o detskej psychike, v ktorej má veľký priestor fantázia, čierno –biele vnímanie a veľká intenzita emócií/. V praxi pravdepodobne stretávate aj deti, s ktorými bolo zle zaobchádzané a tie bez skutočného uvedomia zaobchádzajú so svojim okolím tak, ako sa to naučili od raných vzorov – svojich opatrovníkov. Bez uvedomenia opakujú neefektívne a neadaptívne sociálne vzťahové správanie, ktoré im nič dobré neprináša, ale je jediným, ktoré mali možnosť odpozorovať a naučiť sa.

Dieťa  v procese internalizácie – psychického zvnútornenia vzťahu medzi ním a opatrovníkmi, očakáva, že s ním budú ľudia zo širšieho sociálneho okolia zaobchádzať podobne, ako s ním zaobchádzali rodičia, či iné dôležité vzťahové osoby z raného detstva. Má priania voči iným, prežíva pocity, fantázie, obavy a očakávania  obdobné, ako vo vzťahu k dôležitým ľuďom z osobnej histórie. Vonkajšiu realitu si interpretuje „cez okuliare“ subjektívnej skúsenosti z minulosti a správa sa v interpersonálnych vzťahoch podľa navyknutých spôsobov. Ak by sme uvažovali o dieťati, s ktorým bolo zaobchádzané napríklad spôsobom, že bolo bité, a zároveň nemohlo predvídať, kedy trest alebo bitka príde, pri premiestnení do detského domova je zvýšene ostražité a očakáva obdobné zlovoľné zaobchádzanie zo strany pracovníkov detského domova. Hoci ľudia v domove sú ústretoví, chápajúci a dieťaťu nikdy nič zlého nespravili, ono očakáva rovnako kruté správanie a dokonca niekedy zlostí svoje sociálne okolie, aby trest, či kritiku vyvolalo. Môže byť motivované prianím mať  aspoň trošku pod kontrolou to, kedy trest a kritika prídu, lebo neznesiteľné napätie v očakávaní, kedy bude potrestané ( má vryté do pamäti z minulej skúsenosti, že trest isto príde a nikto nevie kedy)  sa tým, že situácia už nastane, zmierni.

V interakcii s druhými sa ľudia snažia vo všeobecnosti vytvoriť situáciu bezpečia, osobnej pohody a dôvery. Čím viac je človek neistý a s nižšou vývinovou zrelosťou osobnosti, tým viac sa snaží navodiť vo vzťahoch situácie, ktoré sú mu známe. Možno sú často krát neuspokojujúce, konfliktné, ale predsa známe, a tým bezpečné. Takéto vnútorné nastavenie sa prejavuje ako rigidné neefektívne vzťahové správanie. Na opačnom póle je človek so schopnosťou tzv. interpersonálnej flexibility,  je schopný mať k rozličným ľuďom odlišné vzťahy. Pri deťoch rôzne zranených a sklamaných životnými okolnosťami v dôsledku ktorých sa ocitli v detských domovoch, je posun k pólu interpersonálnej flexibility niekedy dlhou cestou, ktorá kladie veľké nároky na pracovníkov v detských domovoch. Porozumenie, láskavé ale pevné držanie hraníc,  nekonečné trpezlivé opakovanie vzťahovej skúsenosti často až po rokoch vedie k zvnútorneniu tejto „novej vzťahovej skúsenosti“, prestavbe  a vývinu osobnosti v smere schopnosti prežívať pocit bezpečia a istoty vo vzťahoch, radovať sa zo seba aj z druhých, milovať, pracovať a tvoriť.