Psychoanalytický pohľad na rôzne aspekty života je špecifický. Vychádza z rešpektu k individuálnej rozmanitosti. Psychoanalýza sa v prvom rade zaoberá jednotlivcom a jeho duševným stavom. Je teda možné poskytnúť psychoanalytický pohľad na spoločnosť? Najprv sa pozrime na to, čo vlastne psychoanalýza skúma, čo je teda stredobodom záujmu a cieľom psychoanalýzy, resp. psychoanalytickej psychoterapie. Základnou otázkou, ktorú si kladie každý odborník vzdelaný v tomto odbore je otázka „Prečo?“. Aká je príčina príznakov, charakteristík, osobnostných prejavov, správania, spôsobu vzťahovania sa? Odkiaľ pochádzajú, spĺňajú nejakú funkciu, či sú reakciou na minulú skúsenosť? Dôležitou úlohou psychoanalýzy je bádať po príčinách, či už vedomých alebo , a to hlavne, nevedomých. Nevedomie je priestor v mysli, ktorý nás zaujíma asi najväčšmi. Je to oblasť, ktorá je pre nás tajomstvom a zároveň plní funkciu určitého regulátora nášho fungovania. Pri odhalení nevedomých vzorcov dochádza k tomu, čo vlastne potrebujeme k spokojnejšiemu a hlavne plnohodnotnému životu, a tým je porozumenie. Porozumenie je totiž sprostredkovateľom duševného zdravia. Je predpokladom pre spokojnejší život. Keď totiž porozumieme tomu, čo nás ženie nejakým smerom, dokážeme ten smer usmerniť a vedome neopakovať zaužívané vzorce, ktoré nám spôsobovali trápenia. K odpovediam na otázku prečo, patrí aj pátranie v minulosti, vo vzťahoch, vo vnútorných aj vonkajších konfliktoch, v pomenovaniach pocitov a príznakov.

To všetko vedie k prepracovaniu získaných vedomostí a ich vedomému i nevedomému zapracovaniu do bežného života. Jedným z hlavných predpokladov aplikovania psychoanalytickej teórie do praxe je sloboda. Tá sa stala aj diagnostickým a liečebných prostriedkom tejto metódy vo forme voľných asociácií. Môže sa teda uskutočňovať jedine v bezpečnom prostredí, kde je možné hovoriť o všetkom, čo mi práve napadá. Bez pocitu slobody a bezpečia nie je možné psychoanalytickú metódu používať. Jedným z cieľov terapie je vnútorné i vonkajšie oslobodenie. Jediné spoločenské zriadenie, ktoré umožňuje a podporuje slobodné, a teda aj psychoanalytické myslenie, je demokracia. V nedemokratických režimoch nedokáže psychoanalytik zabezpečiť dostatočne bezpečné prostredie. Psychoanalýza bola a je vo všetkých totalitných režimoch zaznávanou a často aj zakazovanou vedou, vytlačenou na okraj práve preto, lebo je pre daný režim ohrozujúca hlavne tým, že umožňuje a podporuje slobodné myslenie.

Spoločnosť môžme za určitých okolností skúsiť personifikovať, a potom je možné čiastočne aplikovať psychoanalytickú teóriu aj na ňu. V každom prípade je možné pozrieť sa na minulosť, na nevedomé aspekty súčasnosti prameniace z minulých skúseností a pokúsiť sa sprostredkovať porozumenie.

Európa je relatívne malým priestorom s veľmi rozmanitými národnými a kultúrnymi jednotkami, ktoré počas celej svojej histórie vzájomne spolu bojovali o životný priestor. Jednotlivé štátne, mestské a iné útvary tvorili hranice chráneného územia. Všetko, čo bolo za tými hranicami, ktorými bývali najčastejšie hradby, bolo cudzie, nebezpečné, barbarské až neľudské. Najväčším trestom v časoch dávnominulých, bolo vyhnanie z mesta. Rovnalo sa to rozsudku smrti. Zato vo vnútri hradieb panovali zákony a poriadok. Vytvárala sa identita, ktorá spájala ľudí s podobnými zvykmi, tradíciami, náboženstvom, prípadne jazykom. Všetko cudzie sa stávalo zdrojom strachu a ohrozenia a tým aj nenávisti, v ktorej sa spoločnosti vzájomne podporovali. Definoval sa pojem domova.

Čo je to doma? Podľa norského vedca Sverre Varvina je pocit domova spätý s prvými vzťahovými skúsenosťami k primárnym objektom (teda najčastejšie rodičom) a neskôr k ostatným členom rodiny, či klanu. Tam sa tvorí neskoršie Ja („jástvo“).  Kultúra je vždy súčasťou intímneho dialógu medzi matkou a dieťaťom. Odohráva sa všade – v spôsobe pohybov, vo vôňach, rytmoch, v prostredí, jazyku, temperamente, hudbe, jedle. Vnímame ju doslova všetkým zmyslami, vytvára zmyslový závoj, ktorý sa zapisuje do každej našej bunky, do našej pamäte, hlavne do je nevedomej časti (tzv. implicitná pamäť). Tú používame celý život bez toho, že by sme si toho boli vedomí. Domov je prostredím detstva, kde je všetko známe. V minulosti väčšina obyvateľstva strávila celý život v tomto známom prostredí a všetko, čo sa líšilo a nebolo súčasťou onoho zmyslového závoja, bolo tajomné a tým aj ohrozujúce.

Tajomnosť totiž vyvoláva pocity ohrozenia. Tajomnosť, to je zároveň niečo stiesňujúce, podivné, neznáme, zvláštne. Proti niečo takému je potrebné sa brániť. Naše Ja vyvinulo celú škálu obranných mechanizmov, ktoré ho chránia pred zranením. Základné obranné mechanizmy Ja, ktoré používame v prípade ohrozenia je vytesnenie odmietnutého a popretie nechceného. Tieto obrany nám slúžia v bežnom živote na ochranu nášho ega pred zvedomením obsahov, ktoré si nechceme uchovať. Vykuknú na nás často vo vzťahu k druhým ľuďom, kde tieto obsahy môžeme pozorovať, kritizovať a dokonca nenávidieť. Môžeme tieto nechcené charakteristiky nevedomo aj premietať do druhých bez toho, aby mali reálny základ. Toto je mechanizmus, ktorý bol a je aj v súčasnosti, základom pre strach z cudzieho produkujúci často extrémisticke a radikálne správanie obyvateľstva.

Snáď najväčšou tragédiou novodobej histórie bola v tomto smere ideológia fašizmu a komunizmu. Po druhej svetovej vojne došlo v Európe k vývoju ponímania identity a kultúry, ktoré začali byť chápané ako spoločenstvo spoločných hodnôt. Vzniklo nové občianske náboženstvo založené na princípoch liberálnej demokracie a ľudských právach. Vznikla myšlienka, že všetko „cudzie“ sa môže stať „našim“, pokiaľ príjme tieto princípy za svoje.

Svet sa pomocou technológií zmenšil a vznikla globalizácia, ktorej následkom dochádza k postupného rozpúšťaniu národne založených štátnych celkov. Vplyv udalostí vo svete má celosvetový dopad. Dnešný svet sa však nezbavil strachu z cudzieho. Ba naopak, rozvinula sa utečenecká kríza živená vojnami, chudobou a strachom a skúšajúca hranice národnostnej a západoeurópskej identity. Možný vývoj súčasnej situácie v extrémnom prípade je dvojaký. Tým zrelším a sľubnejším variantom je vznik novej globálnej civilizácie, kde sa cudzie stane korením všednosti a prestane byť subjektívne vnímaným a objektívne reálnym nebezpečím. Ten menej optimistický variant je zrútenie západnej civilizácie, ktorá uverí, že všetko cudzie sa môže stať naším a potom zistí, že absorpčná kapacita, inštitúcie a kolektívna myseľ domáceho i príchodzieho obyvateľstva nie sú pripravené  a dôjde k zániku dnešného sveta, tak ako ho poznáme a vzniku niečoho nového, nepoznaného, z dnešného pohľadu tajomného, cudzieho.

Strach pred masívnou inváziou inej kultúry na územie dnešnej Európy vychádza v niektorých ohľadoch práve z nekompatibility hodnotového a kultúrneho dedičstva príchodzej civilizácie so západoeurópskym občianskym náboženstvom . Naše hodnotové princípy prešli určitým vývojom, ktorý v krajinách tretieho sveta neprebehol. Súvisí so vzťahom náboženských inštitúcií k štátnej moci a usporiadaním rodinných, resp. klanových systémov. Ľudia z týchto vzdialených končín si uchovávajú kultúru, ktorá často nepodporuje rozvoj dostatočne bezpečnej väzby medzi matkou a dieťaťom, kde formy trestov často spôsobujú traumatické skúsenosti, ktoré zostanú nespracované, kde cudzie je odsúdené k vyčleneniu bez potreby porozumenia. Žiadny jedinec, ktorý má s týmito fenoménmi skúsenosť, nezostane bez následkov v oblasti duševného zdravia.  Vzťah k sexualite a k postaveniu žien v spoločnosti je taktiež vo vývojom regrese, ktorý západná európska spoločnosť spracovala v priebehu 20. storočia. Väčšina obyvateľstva prichádzajúca k nám z oblastí vojnových konfliktov a chudoby nezažila demokratické zriadenie a nemá žiadnu skúsenosť so zodpovedným slobodným myslením. Je teda potrebné jasne pomenovať  všetky symptómy, lebo jedine tak je možná diagnostika a následná liečba.  Jean Jacques Rousseau raz povedal múdru vetu, ktorá súvisí so zodpovednosťou k slobodnému prejavu. Sloboda totiž neznamená anarchiu. Ani v psychoanalytickom procese nie je dovolené všetko: „Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého.“

V súčasnosti sa Európa vysporiadáva s novou výzvou, ktorá môže znamenať pre jednotlivca a pre spoločnosť príležitosť. Catherine Charlier hovorí, že strach z cudzieho, tajomného, podivného vzniká v mysli. A zároveň mi cudzinec vytvára príležitosť byť dobrým. Už dávna židovská múdrosť pochádzajúca z tóry hovorí, že Boh sa zjavuje v tvári cudzinca.

Strach z inakosti už zapríčinil nesčítateľné množstvo vojen a doplatili naň obrovské množstvá nevinných životov. Bude to ešte dlho úzkostné téma, ktorým sa zaoberali aj dve vedecky najvplyvnejšie osobnosti 20. storočia – Albert Einstein a Sigmund Freud. Ten druhý v jednom zo spoločných rozhovorov na túto tému poznamenal: „Všetko, čo posilňuje citové väzby medzi ľuďmi, pôsobí proti vojne.“

K tomu niet čo dodať.

Použitá literatúra:

  • Jiří Pehe: Strach z cizího je součástí lidské mysli (2015)
  • Yehoyakim Stein: Odcizení (2015)
  • Roger Kennedy: Tolerance k cizím a cizosti. Čí je to domov? (2015)
  • Sverre Varvin: Tolerance k cizincům: „Čí je to domov?“ (2015)
  • Václav Mikota: Psychický domov, bezdomovectví (2015)
  • Jiří Jakubů: Několik poynámek k pojetí cizího v psychoanalýze: cizinec v mém nitru (2015)
  • Jozef Fulka: Násilí, subjekt a politika (2015)
  • Roman Telerovnský, Martin Mahler: Strach z cizího: Antisemitizmus, xenofobie a zkušenost „uncanny“ (ČPS 2015)
  • Sigmund Freud: O člověku a kultuře (1940)
  • John Bowlby: Vazba (1969)