Vývin osobnosti podľa Freuda nie je závislý len na zrení mozgu a učení, ale je výrazne ovplyvnený aj postupným vynáraním sa základných potrieb, vyplývajúcich z pudových hnutí, ich uspokojením a ich frustráciami. Dôležitú úlohu v ľudskom vývine má aj fantázia, ktorá skúsenosť dieťaťa v tej ktorej fáze vývinu organizuje a formuje. Freud odlíšil dve skupiny pudov, ktoré spolu vnímal ako energetické zdroje indivídua. K prvej skupine jaských pudov, tiež označovaných ako pudy sebazáchovy, patrí všetko, čo sa týka zachovania, uplatnenia, rozširovania vlastnej osoby. Druhou skupinou sú sexuálne pudy.
Vývin osobnosti podľa Freuda nie je závislý len na zrení mozgu a učení, ale je výrazne ovplyvnený aj postupným vynáraním sa základných potrieb, vyplývajúcich z pudových hnutí, ich uspokojením a ich frustráciami. Dôležitú úlohu v ľudskom vývine má aj fantázia, ktorá skúsenosť dieťaťa v tej ktorej fáze vývinu organizuje a formuje. Freud odlíšil dve skupiny pudov, ktoré spolu vnímal ako energetické zdroje indivídua. K prvej skupine jaských pudov, tiež označovaných ako pudy sebazáchovy, patrí všetko, čo sa týka zachovania, uplatnenia, rozširovania vlastnej osoby. Druhou skupinou sú sexuálne pudy. Energiu sexuálnych pudov, ktorá je v človeku prítomná od narodenia, označoval pojmom libido a odlišoval ju od energie jaských pudov, ktorú nazval psychickým záujmom, nakoľko Ja sa vyvíja a nie je prítomné od počiatku života. Libido prechádza štádiami vývinu v priebehu ľudskému vývinu s ohľadom na to, prostredníctvom ktorých sexuálnych pudov dochádza k svojmu uspokojeniu – ukojeniu. Spočiatku sa organizuje vo forme pregenitálnej infantilnej sexuality, až v adolescencii so silou a zameraním dospelej sexuality.
Psychický vývin je chápaný ako prebiehajúci v určitých časovo obmedzených fázach, kde každá fáza má svoje úlohy. Problematický priebeh jednej fázy môže komplikovať vývin fáz neskorších. Psychické poruchy je tak možné pochopiť ako reziduá detského prežívania a primitívnych módov psychického fungovania v určitých oblastiach popri zrelých spôsoboch psychického fungovania v psychike dospelého človeka. Osobnostné typy, ich extrémne varianty – poruchy osobnosti a neurotické symptómy sú v psychoanalýze nahliadané z hľadiská fixácií na raňajšie obdobia normálneho vývinu a regresii k nim v prípade záťažových situácií.
Osobnosť človeka sa podľa Freuda utvára v priebehu prvých piatich rokov života okolo centrálnych konfliktov špecifických pre dané vývinové obdobie. Trvalé rysy charakteru sú podľa Freuda buď nezmeneným pokračovaním pôvodných pudov (napr. nenásytnosť, delikvencia, sex. perverzita, snaha po ovládaní), ich sublimáciou (uspokojením libida nepudovou sociálne akceptovanou formou napr. v reči, v oblasti učenia, umenia, športu atď.) alebo reaktívnymi výtvormi proti nim (napr. ústupčivosť, poriadkumilovnosť). Ego dieťaťa je spočiatku slabé a využíva rôzne obranné mechanizmy na redukciu napätia a úzkosti. Pokiaľ v priebehu vývinu nedochádza k využívaniu stále zrelších obranných mechanizmov alebo pokiaľ sú zrelé obranné mechanizmy používané rigidne, dochádza u človeka k skresleniu vo vnímaní a prežívaní seba i okolitého sveta, vyvíjajú sa neurotické symptómy, prípadne charakterové zvláštnosti. Centrálny konflikt osobnosti sa týka potrieb určitého vývinového obdobia, ktoré boli frustrované viac, než dieťa bolo schopné zvládnuť, alebo neboli frustrované vôbec a dieťa nedostalo príležitosť naučiť sa takéto frustrácie zvládať.
Vo Freudovom psychosexuálnom vývojovom modeli jedinca sa hovorí o piatich štádiách, ktorými človek prechádza od narodenia. V každom z týchto štádií dieťa čelí konfliktom medzi pudovými prianiami a vedomými aktivitami mysli. Freud si myslel, že spôsob akým sa dieťa vyrovnáva s týmito konfliktami, zásadne ovplyvňuje budúci vývoj osobnosti. Štádia, v ktorých sú pudové priania úplne zmarené alebo príliš ľahko uspokojené, sa môžu stať okamžikmi „fixácie“, k čomu sa dospelý človek môže vracať, keď sa v neskoršom živote stretne s neznesiteľnými tlakmi. Štádiá rozlišoval podľa telesnej oblasti, v ktorej sa v danom štádiu sexuálny pud prejavoval. V prvej fáze orálnej sú zdrojom najväčšej slasti ústa (sanie, hryzenie, dávanie vecí do úst a pod.). Zhruba okolo 18 mesiacoch sa ohnisko presúva do análnej oblasti (análne štádium) a dieťati pôsobí slasť defekácia. Okolo tretieho až štvrtého roku sa ohnisko opäť premiestni, tentokrát u chlapcov do penisu a u dievčat do klitorisu (falické štádium). Po tomto štádiu nasleduje v psychosexuálnom vývoji obdobie relatívneho pokoja (latentné štádium), ktoré trvá až do začiatku puberty. Sexualita sa vracia v dospievaní a pri normálnom vývoji sa všetky predchádzajúce štádia libidinóznej fixácie integrujú v genitálnej fáze sexualite.
1. štádium psychosexuálneho vývoja – Orálne štádium (12 – 18 mesiacov života)
– prvých 18 mesiacov života je dominujúci v živote dieťaťa, zdrojom slasti sú ústa (sanie, hryzenie, dávanie vecí do úst atď.) Hlavnou témou orálnej fázy je cítiť sa bezpečne, potreba bezpečia, sebaprijatia chvály od rodičov („nie som na svete sám“). V najranejšom orálnom štádiu pregenitálnej organizácie sexuálnych pudov je prítomný v pasívnom móde príjem orálneho uspokojenia (orálne – inkorporatívna fáza), v aktívnom úsilie (orálne agresívna fáza) o privtelenie alebo zjedenie objektu. Zároveň sa erotický komponent pri cmúľaní časti vlastného tela od objektu osamostatňuje, orálny pud sa stáva autoerotickým. Detské vytvárajúce sa Ja je ešte slabé a voči ohrozujúcim predstavám a intenzívnym pocitom, ktoré by mohli zaplaviť psychiku, a tým ohroziť zničením – dezintegráciou, nevedome používa rôzne obranné mechanizmy. V tomto období sú vývinovej fáze primerané zhustenie, presunutie, popretie, introjekcia, projekcia, počiatky identifikácie. Narcistické motivácie sú reprezentované v prianiach po pasívnom prijímaní bez dávania alebo agresívnom braní bez zásluh. V snahe o zachovanie integrácie Ja a vyhnutiu sa úzkosti, môže tieto priania poprieť alebo ich mechanizmom projekcie prisúdiť druhým. Ak dieťa zostáva v dôsledku deprivácie alebo nadmernej gratifikácie zo strany rodičov fixované na tejto úrovni vývinu, má v neskoršom období problémy vo vzťahu k druhým i v oblasti udržania pocitu istoty, pohody a vlastnej hodnoty nezávislého od okolia. Narcisticky zafarbené (výhradne podľa svojich potrieb) a orálne vnímanie okolia ako patriaceho subjektu sa prejavuje napríklad veľkými nárokmi a túžbou po neobmedzenom uspokojovaní od druhých bez dávania, zlým znášaním frustrácie a netrpezlivosťou, popieraním reality v zmysle otázky: prečo by človek nemohol dostať všetko čo si praje. Ľudia fixovaní na tejto úrovni vývinu zle znášajú samotu a sú náchylní k závislostiam v zmysle nadužívania jedla, alkoholu atď., ktoré im prinášajú úľavu a zmierňujú úzkosti v situácii separácie od významných druhých. Zároveň mávajú strach z aktivity, problém požiadať o niečo, pretože ostatní by mali prirodzene a bezpodmienečne dávať. Pri popretí týchto túžob a ich projekciou do okolia môžu byť dané priania popreté u subjektu, ale veľmi kriticky vnímané u druhých.
Štádium sa končí odstavením dieťaťa od kojenia. Matka by mala pud dieťaťa uspokojiť ne úplne, ale cca na 80% – dieťa musí cítiť, že „je dobré, že sa do tohto sveta malo narodiť“ → svet je dobrý, dávajúci. Deprivácia vzniká pokiaľ nie sú uspokojované orálne potreby dieťaťa, vtedy sa vytvárajú základy pre schizoidné poruchy, hraničné stavy, psychózy. V orálnej fáze sa vytvárajú tieto dvojice vlastností: optimizmus verzus pesimizmus, manipulatívnosť verzus odovzdanosť, ľahkovážnosť verzus podozrievavosť, obdiv verzus závisť. Na miere uspokojenia dieťaťa v orálnej fázy závisí to, ktorá vlastnosť z dvojice bude dominovať.
Orálny sadizmus = orálna agresia, to ako matka reaguje na bolesť. Dieťa hryzne matku pri kojení. Ak je matka úzkostná, cukne pred bolesťou (uhýbanie matky), dieťa si to ešte viac chňapne (stupňovanie agresie). Existujú dva spôsoby ako dieťa zachádza s matkou a jej prsníkom:
1. pasívne prijímanie – dieťa si nedokáže vziať to čo potrebuje („dieťa čaká, čo za ním príde“)
2. aktívne branie – zrelšia forma – dieťa si vezme to, čo potrebuje (priťahuje matkinu pozornosť).
2. štádium – Análne štádium (18 mesiac – 3 rok),
viaže sa k análnym slastiam a ku konfliktom ktoré má dieťa ohľadne chodenia na nočník. Zdrojom slasti je anus (ritný otvor) → všetko, čo sa týka vyprázdňovania dieťaťa Dieťa začína jesť tuhú stravu a pociťovať slasť pri defekácii. Dieťa má tendencie hrať si s exkrementami, ktoré pokladá za svoje „veľkolepé dielo“. Rodičia ho výchovne usmerňujú (napr. dajú mu náhradu – plastelínu, v ktorej sa dieťa „matlá“). Hlavná téma análneho štádia je boj s autoritou, autonómia dieťaťa, moc – hromadenie verzus dávanie. V análnej fáze je najväčší vývoj superega. V západnej spoločnosti sú análne slasti na rozdiel od orálnych spoločensky neprípustné, a preto len zriedkakedy zostanú zachované až do dospelosti. V análnej fázy pri veľkom, reštriktívnom tlaku rodičov k vyprázdňovaniu dieťaťa môžu vzniknúť vlastnosti ako lakomosť, tvrdohlavosť, prehnaná poriadkumilovnosť, presnosť. Naopak pri ľahostajnosti rodičov, keď nebol žiadny tlak na toaletný nácvik môže vzniknúť prílišná veľkorysosť, poddajnosť, neporiadnosť, nespoľahlivosť. Pre zdravý vývoj dieťaťa je dôležité, aby rodičia exkrement prijali ako „darček“ (dielo dieťaťa) a chválili, oceňovali ho za to. Vytvára sa identita, sebauvedomovanie dieťaťa.
Na vyššom stupni pregenitálneho sadisticko – análneho usporiadania sexuálnych pudov vystupuje usilovanie sa o objekt vo forme nutkania k zmocneniu sa objektu. V aktívnej polarite sa uplatňuje zmocňovací pud i jeho sublimované podoby: skúmajúci a zvedavý pud. V pasívnej polarite je prítomná autoerotická slasť z vylučovania. Pod tlakom rozvoja pudov sebazáchovy a skúseností s vonkajším svetom – tlakom reality, sa u dieťaťa rozvíjajú funkcie Ja: vedomie, pozornosť, pamäť, účelné správanie, proces myslenia. Ja prechádza zmenou od slastného Ja k reálnemu Ja, testujúcemu realitu. Uvedomuje si existenciu, uspokojenie poskytujúcich objektov nezávislých od neho. Po vystriedaní čisto narcistického štádia štádiom objektovým, znamenajú vzťahy slasti a strasti vzťahy Ja k objektu. Od pôvodného obsadenia Ja libidom, je libido odovzdávané objektom. Freud rozlišuje teda narcistické libido vlastné Ja a objektové libido, ktoré je umiestňované do objektov. Zároveň si vyvíjajúce Ja uvedomuje svoju závislosť na objektoch, na ich starostlivosti. Snaží sa o dosiahnutie prospechu a vyhnutiu sa škodám. Na jednej strane zabezpečuje efektívnejšie uspokojenie pudových potrieb v realite, na druhej strane sa musí vyrovnať s konfliktom vnútorných pudových hnutí prejavujúcich sa potrebami, prianiami a ich nenapĺňaním, odmietaním a zákazmi zo strany opatrovníkov, rodičov. Tak sa sexuálne pudy a pudy Ja v štádiu primárneho narcizmu pôvodne zmiešané a navzájom sa podporujúce v snahe o uspokojenie dostávajú do konfliktu. Typickou situáciou je nácvik na nočník, kde dieťa zakúša moc objektov a ich odmietanie preň slastných činností. Ideálny a slasť poskytujúci rodičia sú zároveň zakazujúci, vzbudzujúci agresiu, hnev. Dieťa zároveň prežíva pocity bezmocnosti, čo je veľká rana grandiozite a omnipotencii predchádzajúceho obdobia. Prežíva skúsenosti moci a bezmocnosti, trucovitosti a tolerancie, sadizmu i prijímania zákazov a noriem a to všetko spracováva za hojného prispenia fantázií, ktoré si v tom období vytvára. Tak zákazy rodičov a hrozby trestov od nich môžu vo fantázii dieťaťa vyrásť do predstavy veľmi krutých a ohrozujúcich objektov, odlišných od reálnych rodičovských postáv. Psychika dieťaťa sa stavom úzkosti, strachu z trestu od rodičov alebo z vlastných proti rodičom namierených pudových hnutí snaží čeliť prostredníctvom obranných mechanizmov Já. V tomto období najmä fantáziami o vlastnej neobmedzenej moci, sile a sebestačnosti a fantazijnom popretí reality, ktoré majú korene v skoršom období vývinu a zároveň aj adaptívnejšími mechanizmami: identifikáciou s normami rodičov, ktorí sú obdivovaní ako mocní a šikovní, ďalej rozvíjaním samostatnosti a hrdosti na svoje výkony. Spôsob, akým sa rodičia správajú k dieťaťu, dieťa samotné introjikuje, čiže nevedome zvnútorňuje – včleňuje do svojej psychiky. Zaobchádza so sebou obdobne, ako s ním zaobchádzajú rodičia. Pri potvrdzovaní a podpore zo strany rodičov v procese internalizácie zaujme dieťa k sebe chápavý, seba podporujúci a vlastnej hodnoty si vedomý postoj. Naopak pri neustálej kritike zo strany rodičov, môže dieťa a neskôr dospelý človek byť k sebe nezdravo kritický, prežívať priam zničujúce pocity hanby a sklamania zo seba pri relatívne malých nezdaroch. Pri identifikácii s hodnotami a normami rodičov kladie dieťa a neskôr dospelý človek na seba a svoje okolie obdobné požiadavky ako kládli na neho a na seba rodičia. Zároveň dieťa v procese internalizácie – psychického zvnútornenia vzťahu medzi ním a rodičmi, očakáva, že s ním budú ľudia zo širšieho sociálneho okolia zaobchádzať podobne ako s ním zaobchádzali rodičia. Má priania voči iným, fantázie a očakávania obdobné ako vo vzťahu k svojim rodičom. V tomto období sú prítomné aj exhibicionistické priania, potešenie z bytia videným a oceňovaným a voyeuristické priania, potešenie z pozorovania. Fixácie na tejto úrovni sa v dospelosti prejavujú v celom spektre v súčasnosti definovaných perverzných a narcistických porúch. Príkladom môže byť lipnutie na dokonalosti spôsobom, v ktorom neúspech znamená znehodnotenie celého človeka. Boj o vlastnú hodnotu je tak bojom o život, právo na existenciu. Pozorovateľné je prísne oddeľovanie dobrého od zlého, tzv. čierno – biele vnímanie, snaha o moc a kontrolu, aby sa človek vyhol odhaleniu nedokonalosti a slabosti, zraneniu. Spôsob vzťahovania sa k druhým je manipulácia. Človek sa buď stiahne zo sociálneho sveta, aby sa vyhol zraneniam, alebo bojuje o dokonalé, výsadné a nespochybniteľné postavenie, o moc a kontrolu nad druhými.
Patologická análna fáza: – hromadenie vecí, peňazí (čím väčší tlak na to, aby dieťa nič nemalo, tým viac mať chce) → nutné rešpektovať autonómiu dieťaťa – právo nepožičať, vymeniť t.j. netlačiť za každú cenu na to, aby sa delilo, obsedantno-kompulzívna porucha, porucha osobnosti – pedant.
Análny sadizmus (agresivita) – zlikvidovať skôr, aby som sa nemusel báť že budem zlikvidovaný ja. Toto obdobie súvisí s obidvomi rodičmi (do popredia sa dostáva aj otec).
3. štádium – Falické štádium (3 – 6 rok),
zdrojom autoerotického uspokojenia sa stáva oblasť genitálií. Tu vzniká oidipovský komplex a kastračná úzkosť. Pri oidipovskom komplexe ide o nevedomé sexuálne a agresívne hnutia dieťaťa, ktoré sa navonok prejavujú v láskyplnom usilovaní o jedného rodiča so snahou mať ho pre seba ako sexuálneho partnera, a zároveň v snahe vypudiť druhého rodiča ako rivala. Agresia voči rivalovi a zároveň milovanému rodičovi je mechanizmom projekcie prisúdená tomuto objektu a dieťa sa následne obáva trestu od rodiča, akéhokoľvek fyzického či psychického poškodenia rodičom (kastračný komplex). Cieľom sexuálnych hnutí v tomto období je prechod od snahy zmocniť sa objektu k úsiliu získať si jeho pozornosť, obdiv a lásku. Prítomná je veľká ctižiadosť a úzkosť má formu strachu z blamáže s pocitmi hanby. Úlohami pre detské Ja v tejto fáze sú: uznanie odlišnosti pohlaví, uznanie nezvratnosti času a tým aj smrteľnosti, odlišnosti generácií (vylúčenie dieťaťa z rodičovského páru), uznanie inakosti (rodičia majú vlastnú psychiku a priania nezávislé od prianí dieťaťa), uznanie toho, že vonkajší svet nie je vždy podľa prianí dieťaťa a nebude mať nad ním plnú kontrolu. Láska voči objektu sa stáva opakom nenávisti. Vzťahy k objektom sú ambivalentné, láskyplné i nenávistné voči tej istej osobe. Nenávisť má svoj pôvod v odmietaní vonkajšieho sveta narcistickým Ja, nakoľko to vonkajšie prinášalo dráždivé podnety, je tak prvotná v rozoznávaní medzi Ja a nie Ja a zostáva v úzkom vzťahu k sebazáchove. Dieťa je v tomto období schopné počiatočnej sebareflexie, fantázie o sexuálnom uspokojení a násilí na blízkej osobe zavrhne, hoci sa niekedy trápi ich vynáraním. Nadväzuje vzťahy v trojuholníku s oboma rodičmi, už nie výlučne v duálnom usporiadaní. Vytvára sa priestor pre lásku bez sexuálneho uspokojenia, rivalitu, žiarlivosť bez agresívneho ničenia a odvety. Zvedavosť a skúmanie toho, čo sa deje, ak je vylúčené z páru, vedie k nárastu kognitívnych schopností a učenia v smere porozumenia tomu, ako reálny svet funguje. Nastáva výrazný kognitívny a emočný vývin. Dominujúcim obranným mechanizmom tejto fázy je vytesnenie sexuálnych a agresívnych prianí a identifikácia s rodičom rovnakého pohlavia. Vo falickej fáze pri úzkostnej reakcii rodičov k masturbovaniu dieťaťa môžu vzniknúť tieto vlastnosti ako sebazavrhovanie, neúmerná pokora, bojácnosť, pohlavná zdržanlivosť. Naopak pri žiadnej reakcii, nevšímavosti rodičov na masturbáciu dieťaťa môže vzniknúť ješitnosť, pýcha, slepá odvaha, pohlavná promiskuita. Pre zdravý vývoj dieťaťa je dôležité, aby rodičia reagovali na masturbáciu dieťaťa že je to normálne, rozprávali s ním o tom a vysvetlili, že to treba robiť v intimite. Fixácia na tejto vývinovej úrovni vedie podľa Freuda v dospelosti k neurotickým poruchám.
4. štádium – štádium latencie (6-12 rok),
vo vývine libida súvisí s obdobím od začiatku školskej dochádzky do puberty. Tlakom pochádzajúcim z oidipovského obdobia sa dieťa vyhne odložením prianí, pravdepodobne prostredníctvom fantázie, že ak vyrastie, bude mať väčšiu nádej imponovať a konkurovať. Zároveň sú nároky pudov na uspokojenie znížené z fyziologických príčin, a tak Já nemusí vydávať toľké množstvo energie na obranu voči nim. V tomto období sa rozvíjajú schopnosti Ja v smere rozvoja kognitívnych schopností a zručností v zaobchádzaní s realitou, dieťa sa vyrovnáva s nedostatkami rodičov. Prítomné bývajú fantázie, že pochádza z inej vznešenejšej rodiny, kde malo múdrejších, obdivu hodných rodičov a pravdepodobne bolo unesené a jeho súčasní rodičia, ktorí sú vcelku milí hoci nedokonalí ľudia, sa ho ujali, tzv. fantázia rodinnej romance. Prítomné sú aj fantázie o bití za zakázané priania a činnosti. Freud za dominujúci obranný mechanizmus tejto fázy považoval reaktívny výtvor.
5. štádium – genitálne štádium (12 rok – puberta),
orientácia na genitálne orgány opačného pohlavia. Orientácia skôr na dávanie ako branie. V tomto období nárast pudových hnutí naliehajúcich na uspokojenie ruší vytesnenia a znepokojivé predstavy prenikajú do vedomia. Predchádzajúca dosiahnutá psychická rovnováha je opätovne narušená, čoho prejavom sú napríklad stavy tzv. žravosti, lásky k neporiadku. Oidipovský komplex ožíva u dievčat napríklad v predstave, že by mohli byť pre otca lepšími partnerkami ako nemožná mama. U chlapcov sa prejavuje v nepochopení, ako si matka mohla zobrať tak neschopného chlapa. V období adolescencie je možné sledovať ako sa dospievajúce Ja snaží vyrovnať s tlakom pudových hnutí využívajúc mechanizmy predchádzajúcich období. Obdobia sexuálnych výstrelkov, búrlivých konfliktov sú striedané s obdobiami asketizmu – extrémnej formy reaktívneho výtvoru a intelektualizácie. Zároveň v období dospievania mladý človek presunie záujem z rodičovského objektu na osobu z vlastnej generácie a z inej rodiny, a tým jeho sexualita nemusí byť schválená rodičmi. Témou tohto obdobia je utvorenie dospelej identity, čo je sprevádzané tzv. adolescentnou krízou v priebehu štrnásteho až šestnásteho roku života, prípadne do dvadsiateho roku. V tomto období je adolescent veľmi zraniteľný v oblasti pocitu vlastnej hodnoty. Zvýšené zaujatie sebou, egocentrizmus, potvrdzovanie vlastnej hodnoty, devalvácie a čierno-biele vnímanie okolia i snaha odpútať sa od rodičov prostredníctvom protestov, rebélie, výbuchov hnevu v situácii zneistenia, či ohrozenia zahanbením, nebývajú považované za patologické formy narcizmu. Zrelými obrannými mechanizmami v období dospelosti po adekvátnom zvládnutí dospievania sú najmä sublimácia, altruizmus, humor a anticipácia. Cieľom nie je len uspokojenie partnera ale aj seba, zároveň aj stabilita a zázemie citovej väzby. Hodnotou ženy je starostlivosť, hodnotou muža potencia.
Smerovanie psychoanalýzy v období po Freudovi prešlo od zamerania pozornosti na pudové hnutia a pohľadu na dieťa, ktoré sa ich snaží ovládnuť, potlačiť, spraviť ich prijateľnými pre spoločnosť prostredníctvom identifikácie s normami rodičov k zameraniu na adaptívne schopnosti dieťaťa a ich vývin. Výskum sa venoval pozorovaniu malých detí a rozvíjal vývinovú psychológiu s ustanovením rôznych vývinových línií psychiky spoločne s novým odborom vývinovou psychopatológiou. Okrem psychosexuálneho vývinu sa ustanovili ďalšie vývinové línie: vývin ega a superega, vývin obranných mechanizmov od nezrelých k zrelým, vývin foriem úzkosti, vývin seba reflektujúcej subjektivity, vývin vzťahov subjektu k objektu. V analytickej liečbe to viedlo k prechodu od psychoanalýzy čisto neurotických porúch k dlhodobejšej analýze a liečbe celej osobnosti, psychotických i psychosomatických ochorení. Zdôrazňoval sa význam prvých vzťahových skúseností pre formovanie osobnosti, zaviedol sa konštrukt mentálnej reprezentácie. Mentálna reprezentácia je duševná, pamäťová, emočne zafarbená a relatívne stála predstava niečoho, čo bolo subjektívne vnímané. Najmä psychoanalytická teória objektových vzťahov sa sústredila na to, ako pôsobia reprezentácie raných skúseností s primárnymi postavami v detstve na formovanie osobnosti a neskorších vzťahov.
V psychoanalytických teóriách motivácie postupne získavala prioritu tzv. „vzťažnosť“ pred princípom vyhľadávania slasti aj pred princípom sebarealizácie. Vychádzalo sa zo zistení pri pozorovaní malých detí a liečby dospelých pacientov, že pre udržanie kontaktu a vzťahu je človek ochotný podstúpiť najrôznejšie útrapy a dokonca aj v extrémne nepriaznivých situáciách má tendenciu aspoň nejaký vzťah si vybudovať. Vzťažnosť, prianie po rezonancii a uskutočnení bezpečného vzťahu, sa začala pokladať za základnú ľudskú potrebu, motivačnú silu. Jej korene sú v bazálnom pocite akceptácie práva na život, ktoré má svoj začiatok v láskyplnom uvítaní novorodenca na svet. Až sekundárne, prostredníctvom primárneho vzťahu s opatrovateľom, sú motivačnými silami usilovanie o dosiahnutie slasti, vyhýbanie sa bolesti, dosiahnutie narcistického seba potvrdenia, istoty, pohody. Všetko, čo takýto bezpečný vzťah frustruje a ohrozuje, sa signalizuje v psychike úzkosťou. Vzťahové teórie postupne rozvíjali Bowlby s teóriou emočných väzieb, Stern, Kleinová, Mahlerová, Winnicott, Spitz, Balint, Kohut a mnohí iní.
S významnou schémou vývinu prišiel Erik Erikson. Vplyvný predstaviteľ štrukturálnej vývinovej teórie, sa primárne zaujímal o otázku interakcie sociálnych noriem a biologických pudov pri vytváraní self (já) a identity. Erikson bol výnimočný medzi psychoanalytikmi v tom, že sústredil pozornosť na kulturálne a rodinné faktory a poňal vývin ako celoživotný cyklus. Jeho preslávený popis ôsmich vývinových štádií (deviate po jeho smrti doplnila jeho manželka Joel), bol založený na biologických udalostiach, ktoré narušujú rovnováhu medzi pudmi a sociálnym prispôsobením. Pokiaľ by jedinec nezvládol vývojovú úlohu osvojením nových zručností a prístupov, došlo by k zastaveniu vývoja osobnosti, čo by ohrozilo neskoršie vývojové štádiá. Jeho teória vniesla do psychoanalytického vývojového modelu plasticitu a zdôraznila potrebu súvislého sebapoňatia v ústretových spoločenských podmienkach. Erikson rozšíril Freudov problematický koncept erotickej zóny do prijateľnejšej idey “orgánového módu”. Koncept módu fungovania umožnil Eriksonovi zostať v pudovom modely, ale zároveň aj uviedol celé série konštruktov zahrňujúcich identitu a základnú dôveru. Eriksonov koncept rozšíril psychickú funkciu telesnej fixácie. Urobil rozhodujúce rozlíšenie medzi pudovým vyjadrením a módom fungovania, čím sa otvorili nové obzory pre psychoanalytické chápanie ľudského správania. Erikson nám ukázal, ako môže osoba zistiť, že prostriedok uspokojenia, pôvodne spojovaný s určitým štádiom či erogénnou zónou, ponúka užitočný spôsob vyjadreniam neskorších prianí a konfliktov. To umožnilo zaviesť celý rad konštruktov, vrátane identity, generativity, pseudošpeciácie a základnej dôvery. Počas viacerých rokov bol po Freudovi najčastejšie citovaným psychoanalytikom v psychologických učebniciach. Westen považuje skúmanie eriksonovských konceptov identity, intimity a generativity za metodologicky najfundovanejšie štúdie inšpirované psychoanalytickými vývojovými teóriami.
Erikson svojím vhľadom ďaleko predbehol dobu tým, že zdanlivo bezvýznamné skúsenosti sa nakoniec nahromadia a povedú k „pevnému ustanoveniu trvalých vzorcov pre preváženie základnej dôvery nad základnou nedôverou…miera dôvery odvodenej od najranejšej detskej skúsenosti zrejme nezáleží na absolútnom množstve jedla či prejavov lásky, ale skôr na kvalite materského vzťahu“.
René Spitz, bol jedným z prvých, ktorý pripísal primárnu dôležitosť vzťahu matky-dieťaťa ako sily, ktorá môže urýchliť vývin vrodených schopností dieťaťa. Ďalej opísal seba-regulačné procesy – také ako citová regulácia, ktorá môže zvýšiť odolnosť dieťaťa. Spitz upozornil ako jeden z prvých psychoanalytikov na výskyt depresie u detí v rannom veku, v dobe, keď väčšina psychoanalytikov stále predpokladala, že deti nemajú psychologické schopnosti prežívať trvalé utrpenie a zúfalstvo.
Edith Jacobson, jedna z veľkých inovátoriek Severoamerickej psychoanalytickej vývinovej teórie, predpokladala, že pretože ranné pudové stavy sa posúvajú kontinuálne medzi objekt a self, tak stav primitívnej fúzie existuje medzi selfovými a objektovými reprezentáciami. Jacobson navrhla, že introjekcia a identifikačné procesy premiestňujú stav primitívnej fúzie a že cez tieto vlastnosti a konania objektov sa stávajú internalizovanými časťami sebaobrazu. Ďalej aplikovala jej vývinové perspektívy do širšej variety porúch, osobitne do depresie, ktoré ona asociovala s medzerou medzi reprezentáciou self a ego-ideálom.
Hans Loewald bol pravdepodobne najvplyvnejší reformátor Severoamerickej psychoanalytickej tradície. Loewald predložil vývinový model, ktorý má svoje centrum motivačnej sily smerom k “integratívnej skúsenosti”. Organizujúcu aktivitu definuje ako “základný spôsob fungovania psyché”. Jeho základný predpoklad bol ten, že všetka mentálna aktivita je vzťahová (aj interakčná aj intersubjektívna). Internalizácia (učenie) je základným psychologickým procesom, ktorý ženie vývin. Ako Friedman poznamenal, Loewald videl štruktúry ako procesy. Loewald odobral dôraz kladený na metapsychológiu a navrhol jemnú revíziu klasického modelu a to tak, že umiestnil internalizáciu, porozumenie a interpretáciu ako jeho centrum modelu, a to na miesto pudov a obrán proti nim.
Priami pozorovatelia detí a detskí psychoanalytici (napr. Fraiberg, A.Freud) nás učia, že detská ani symptomatológia dospelých nie je fixovaná, ale skôr obe vytvárajú dynamický stav, ktorý sa znásobuje a preplieta na základný vývinový proces ako podhubie. Štúdie A.Freudovej o narušených, ale aj zdravých deťoch, ktoré boli vystavené značným sociálnym stresom, ju viedol k formulovaniu relatívne porozumiteľnej vývinovej teórie, v ktorej môže byť emocionálna zrelosť dieťaťa mapovaná nezávisle na diagnostikovateľnej patológii. Osobitne v jej rannej práci v rôznych vojnových škôlkach identifikovala množstvo charakteristík, na ktoré sa neskorší výskum napojil v otázke „odolnosti“. Napríklad, Freudovej pozorovania hovoria výstižne o sociálnej podpore, ktorú si mohli deti poskytovať a aj poskytovali navzájom v koncentračných táboroch, teda takú podporu, ktorá zaistila ich fyzické a psychické prežitie. Nedávny výskum týkajúcich sa detí prežívajúcich vážnu traumu potvrdil jej predpoklad o protektívnej sile sociálnej podpory. Práca Anny Freudovej tak zostala blízko externej reality dieťaťa a poskytuje tak množstvo dôležitých aplikácií. Zaoberala sa prvými rokmi života dieťaťa. Tvrdila, že dieťa sa rodí s neštruktúrovanou psychikou, ktorá sa vyvíja k objektívnej vzťahovosti, oproti názoru Kleinovej ktorá hovorila, že dieťa sa rodí so štruktúrovanou psychikou.
Anna Freudová bola tiež priekopníčkou pri identifikácii dôležitosti rovnováhy medzi vývinovými procesmi. Ako prvá psychoanalytička adaptovala koherentnú vývinovú perspektívu na psychopatológiu, poskytla podrobnú vývinovú teóriu, použijúc metaforu vývinových línií s dôrazom na kontinuitu a kumulatívny charakter detského vývinu. Napr. aspekty detského vzťahu k matke by mohli byť opísané ako línie, ktoré smerujú od závislosti k emocionálnej sebadôvere (nezávislosti) k dospelým objektovým (subjektovým) vzťahom. Existujú dva hlavné dôvody na ocenenie otázky vývinových línií A.Freudovej. Prvý dôvod je ten, že koncept poskytuje zhodnotenie štádia detskej emocionálnej maturácie „po boku“ psychiatrických symptómov. Druhý dôvod je ten, že nerovnosť vývinu môže byť považovaná za rizikový faktor pre psychiatrickú poruchu a preto vývinové línie majú aj etiologickú významnosť. Problém dieťaťa môže byť vnímaný ako „uväznenie“ alebo regresia pozdĺž určitej línie vývinu.
Ranné fázy vývinu podľa Anny Freudovej sú :
- od kojenia k racionálnemu príjmu potravy,
- od inkontinencie k ovládaniu,
- od nezodpovednosti za svoje telo k zodpovednosti,
- od egocentričnosti k družnosti a
- od záujmu o svoje telo k záujmu o hračku a záujmu o prácu.
Freudovej naliehanie na doslovnom použití modelu pudov svojho otca limituje použitie jej modelu. Považovala rovnováhu medzi id, ego a superego, pudovú fixáciu atď. ako najvedeckejšie aspekty príspevkov svojho otca a nebola ochotná ich opustiť. Ale jej revízia štrukturálneho modelu je skrytá za jej skromnosťou týkajúcou sa významnosti jej inovácií. Žiak Anny Freudovej Jozef Sandler, bol britský psychoanalytik. Jeho práce v Británii týkajúce sa vývinových prác A.Freudovej a Edithy Jacobsonovej predstavujú najlepšiu integráciu vývinových perspektív psychoanalytickej teórie. Jeho podrobný psychoanalytický model umožnil vývinovým výskumníkov integrovať svoje zistenia do psychoanalytickej formulácie, ktorú boli klinici schopní aj využiť. V centre Sandlerovej formulácie leží reprezentačná štruktúra, ktorá obsahuje aj realitu a distorziu (narušenie) a je pudovou silou psychického života. Sandler diferencoval hlboko nevedomé hypotetické štruktúry považované klasickou psychoanalýzou, že sa rozvíjajú v rannom veku a ktoré sa nemajú šancu priamo vynoriť do vedomia (minulé nevedomie) z prítomného nevedomia, ktoré tiež pracovalo, ako to Freud opísal (je iracionálne, iba čiastočne pozorujúce princíp reality, ale principiálne zaoberajúce sa skôr súčasnou než minulou skúsenosťou).
Margaret Mahlerová ponúka vývinový model, v rámci ,ktorého sú objektné vzťahy a self chápané ako dôsledky pudových výkyvov. Sústredí sa na rast od jednoty “ja” a “nie-ja” ku konečnej separácii a individuácií. Tvrdí, že “biologické narodenie ľudského dieťaťa a psychologické zrodenie jedinca sa časovo nezhoduje”. Separácia sa týka vynorenia dieťaťa so symbiotickej fázy s matkou, zatiaľ čo “individuácia sa týka činov, význačných pre získanie individuálnych charakteristík dieťaťa”. Predpokladá, že dieťa sa vyvíja od “normálneho autizmu” cez “symbiotické obdobie” k štyrom subfázam separačno-individuačného procesu. Každý krok je silne ovplyvnený povahou interakcie medzi matkou a kojencom, zvlášť takými faktormi, ako sú ranné symbiotické uspokojenie a matkina emočná dostupnosť.
Mahlerová popisuje stav novorodenca v prvých týždňoch života ako normálny autizmus. Predpokladá, že prežitky sa obmedzujú na “ložiská stôp spomienok na dve prapôvodné vlastnosti, slasť – dobré verzus bolesť – zlé. Kojenca obklopuje “austistická ochrana , ktorá nepúšťa vonkajšie podnety”. Mahlerová prišla s názorom, že patologický autizmus (ako u vývinovej poruchy) je základným obranným prístupom tých detí, “ktoré nemôžu využiť maják citovej orientácie“ a “je pokusom o diferenciáciu a deanimáciu”. Taktiež upozornila, že takzvané negatívne symptómy schizofrénie (sťaženia sa do seba, plochosť afektu) sú obranné. Od druhého mesiaca kojenec vstupuje do symbiotickej fáze, pre ktorú je príznačné hmlisté vedomie uspokojivého objektu. V tomto stavu nerozlíšenej fúzie s matkou v ktorej “ja” a “nie-ja” sa nachádzajú v “bludnej, somato-psychickej omnipotentnej fúzii” so spoločnou hranicou založenou na ochrannom štíte pred podnetmi. Mahlerová chápe uspokojivý vývoj symbiotickej fázy ako zdroj dobrých pocitov voči self a aj objektu, pretože sú v nej obsiahnuté počiatky infantilnej fantázie o všemocnosti, na ktorej sa kojenec s matkou podieľa. Pokiaľ sa matka ku kojencovi správa úzkostne, nevypočítateľne či nepriateľsky, potom nebude mať dieťa pri individuácií spoľahlivý referenčný rámec pre spätnú percepčnú a emočnú kontrolu svojej symbiotickej matky. Margaret Mahlerová upozorňuje na detskú odolnosť a schopnosť u matky vyvolať dobrotivosť aj navzdory nepriaznivým podmienkam. Závažne ohrozená symbiotická fáza však môže zanechávať trvalé jazvy na charaktere vo forme roztrieštenia identity, neuvážlivého hedonizmu, kognitívneho oneskorenia .
Podľa Mahlerovej začína separačno-individuačný proces okolo štvrtého až piateho mesiaca v subfáze diferenciácia, ktorá sa označuje ako liahnutie (diferenciácia telesného obrazu), kedy dieťa už môže začať vnímať zmyslovú slasť, pokiaľ bolo splnené jeho symbiotické uspokojenie. Odvracia sa od matky, čím sa začína od nej odlišovať. Od deviateho do približne pätnásteho až osemnásteho mesiaca nastáva – praktizujúca – nacvičovacia subfáza. Dieťa sa učí pohybovať a vrcholí u neho presvedčenie o jeho vlastnej magickej všemocnosti, ktorú si odvodzuje od pocitu, že s matkou zdieľa jej magické schopnosti. Aj keď sa k matke vracia pre “citové dobytie”, prežíva “zamilovanosť do sveta”, ktorý sa mu ponúka k prebádaniu. Pre utváranie identity má význam stimulačný efekt fyzickej zdatnosti “pre vymedzenie telesných hraníc a uvedomenie si telesných častí a telesného self”. Batoľa je rozradostené nad “únikom od sklonu splynúť s matkou alebo sa ňou nechať pohladiť”. Tu Mahlerová zdôrazňuje, že agresia sa začína objavovať v tejto subfáze a slúži separácii a individuácii, čo znamená odklon od Freuda , ktorý agresivitu považoval za vrodenú. “Znova zbližujúca“ subfáza prebieha od pätnásteho až osemnásteho do dvadsiateho štvrtého mesiaca. Dieťa si začína viac uvedomovať svoju odlúčenosť, separačnú úzkosť, a preto vzniká potreba byť s matkou.
Mahlerová popisuje ako dieťa je všade matke v pätách, a pritom od nej odbieha alebo na nej lipne a pritom ju odstrkuje. Tomuto protichodnému správaniu hovorí “ambitendencia”. “Dieťa zároveň vyjadruje prianie znovu sa spojiť s objektom lásky , ale aj strach, že ju tento objekt pohltí”. Zvládnutie tejto fáze je rozhodujúci pre budúci vývoj dieťaťa. Matka musí zlúčiť emočnú dostupnosť s “jemným postrčením” k samostatnosti. Ak sa matkin postoj nachýli na jednu alebo druhú stranu, dieťa môže začať byť zúfalé závislé a neodbytné len s ťažkosťami bude javiť dostatočný záujem o okolie a bude mať narušenú dôveru vo vlastné fungovanie.
Štvrtou subfázou je “konsolidácia individuality a počiatky citovej objektnej stálosti”, začína sa tretím rokom života. Hlavnou úlohou je dosiahnutie individuality a citovej stálosti, čo predpokladá, že bola vybudovaná kognitívna symbolická vnútorná reprezentácia objektu. Potencionálne celoživotný charakter tejto fázy zdôrazňujú ďalšie úlohy: internalizácia rodičovských požiadaviek, zjednotenie dobrých a zlých reprezentácii do integrovaného celku, vybudovanie genderovej identity atd.
Zameranie sa na subjektové vzťahové teórie ranného vývinu a infantilnej fantázie zaznamenalo posun v pohľade na psychoanalýzu z tragickej (tragický pohľad) na niečo viac romantickejšie. Klasický pohľad, zakorenený v Kantovskej filozofickej tradícii, sa drží toho, že snaha a zápas o autonómiu a vládu myslenia je podstatou ľudskej bytosti. Naopak, romantický pohľad, nájdený u Rousseaua a Goetheho, oceňuje autentickosť a spontánnosť nad uvažovanie a logiku. V klasickom pohľade je človek videný ako vrodene limitovaný, ale schopný aspoň čiastočne prekonať svoje tragické nedostatky, limity a stať sa skutočne poctivý a mravný. Romantický prístup pravdepodobne pramení z práce Ferencziho a je reprezentovaný v práci Bálinta, Winnicotta a Guntripa v Británii a u Modela a Adlera v USA. Romantický psychoanalytický pohľad je nepochybne viac optimistický, vidí človeka ako plného potenciálu a dieťa vníma ako pripravené realizovať svoj osud. V klasickom psychoanalytickom pohľade je konflikt vsadený do normálneho vývinu. Nie je úniku z ľudskej slabosti, agresie a deštruktivity a život je konštantný boj proti reaktivácii infantilných konfliktov.
Podľa kleiniánsko-bionovského modelu dieťa prichádza na svet so svojou pudovou výbavou, libidinóznymi a agresívnymi pudmi. Rané ego dieťaťa je pudené k integrácii a organizácii, sebazáchove. Všetky telesné a emočné zážitky dieťaťa vytvárajú v jeho psychike mentálne reprezentácie vo forme nevedomých fantázií, prostredníctvom ktorých spracováva svoje skúsenosti s vonkajším svetom i vnútornými hnutiami v dôsledku prežívania uspokojenia, čiže slasti alebo s úzkosťou a hnevom prežívanej frustrácie, strasti. Nevedomá fantázia reprezentuje konkrétny obsah pudenia, či pocitov. Pôvodnou úzkosťou dieťaťa je úzkosť zo zničenia. Jej základ tvorí jednak prežitý stav bezmocnosti a strasti v situácii pôrodu a jednak sila jeho agresívnych impulzov v reakcii na frustráciu.
Melanie Kleinová sa vo svojej vývinovej teórie objektných vzťahov zameriava na prvý rok života dieťaťa. Analyzovala svoje vlastné deti. Na rozdiel od Freudovej prichádza s predstavou, že dieťa sa rodí so štruktúrovanou psychikou. Podľa nej je vrodená pudová výbava dôležitejšia ako vplyv prostredia. V kleiniánskom modely má ľudská psyché dve základné pozície: paranoidno-schizoidnú a depresívnu.
V paranoidne – schizoidnej pozícii ide v podstate o označenie spôsobu psychického fungovania normálne prítomného v tomto období vývinu do troch, štyroch mesiacov. V prvých kontaktoch s vonkajším svetom dieťa nevníma vonkajšie objekty ako celé, ale len ich časti. Pudové hnutia hľadajú svoje uspokojenie za pomoci prekonceptu prsníka a matkinho tela, nachádzajú v nich svoj objekt. Matkino telo a spočiatku prsník, predstavuje vo fantázii dieťaťa pokladnicu všetkého dobrého, čo sa dá získať. Primárne procesy projekcie, teda presunutia libida a agresie na matkin prsník, sú počiatkom objektových vzťahov k vonkajším objektom. Primárne procesy introjekcie, teda zvnútornenia, tvoria základ vytvárania vnútornej reprezentácie objektu a reprezentácie seba. Pri uspokojovaní a pocitoch slasti prežíva dieťa matkin prsník ako dobrý a jeho zvnútornením tvorí základ pre prežívanie pocitu bezpečia, dôvery, nádeje, viery v dobro. Vytvára si základ mentálnej reprezentácie dobrého uspokojujúceho objektu a dobrého spokojného self. Ak je dieťa hladné alebo matka neprítomná, fantázia dieťaťa vytvára predstavu zlého, a na základe telesných vnemov z vnútra dieťaťa útočiaceho prsníka, či škodiaceho objektu, ktorý spôsobuje strasť. Vzrastá v ňom agresívne pnutie a motivácia zničiť zlý prsník, aby sa dostavil dobrý. V súvislosti s orálnymi impulzmi vo svojej fantázii zlý prsník hryzie, trhá, pohlcuje a ničí. V súvislosti s uretrálnymi a análnymi impulzmi dieťa útočí vo fantázii na zlý prsník jedovatým močom a explozívnymi výkalmi. Neznesiteľné pocity nenávisti sú projekciou prisúdené vonkajšiemu objektu, aby sa ich ego zbavilo a vyhlo sa dezintegrácii. Od zlého prsníka dieťa potom očakáva podobnú odplatu. Tak je vonkajší prsník prežívaný ako ohrozujúci, prenasledujúci, útočiaci. Introjekcia a projekcia sú základné mechanizmy, ktorými sa vyvíjajúce sa ego zmocňuje sveta a organizuje svoju skúsenosť. Neskôr sa časti objektov vonkajšieho sveta skúsenosťou a v snahe ega o syntézu integrujú do celkov. Dobrého objektu, poskytujúceho slasť, sa chce dieťa zmocniť, introjektovať ho do seba a identifikovať sa s ním ako so súčasťou seba. Vytvára si predstavu dobrého objektu a zároveň dobrého seba. Svoje neúnosné negatívne afekty prisudzuje zlému objektu, ktorý je následne vnímaný ako prenasledujúci a ubližujúci. Zároveň mechanizmom introjekcie dieťa zvnútorní aj zlý objekt (utvorený projekciou), vzniká zlá vnútorná reprezentácia objektu. Dobrý objekt vonkajší aj vnútorný je idealizovaný, zlý sa dieťa snaží zničiť alebo poprieť jeho existenciu. Témou tohto obdobia je chamtivosť, prianie po neobmedzenom uspokojovaní, ktorú dieťa prežíva aj očakáva od objektu. Dobrý objekt (prsník, neskôr celá matka) je prvým prototypom dobra, trpezlivosti, veľkorysosti, nádeje a tvorivosti. Vývin objektových vzťahov je na úrovni čiastočných objektových vzťahov, kde dobré a zlé nie je ešte rozpoznané ako celok. Objekt vonkajšieho sveta je v tomto období v psychike dieťaťa reprezentovaný ako niekoľko protichodne afektívne obsadených reprezentácií. V emočnom živote dojčaťa je typické rýchle striedanie intenzívnej lásky s nenávisťou, vonkajšej a vnútornej situácie, kontaktu s realitou a prevahou fantázie. Na ochranu dobrých od zlých objektov slúži mechanizmus štiepenia a nápomocnými mechanizmami v tejto fáze sú idealizácia dobrého objektu, jeho predpokladaná omnipotencia, popretie zlého objektu a projektívna identifikácia.
Prevahou dobrých skúseností s objektmi nad zlými sa v procese internalizácie dieťa identifikuje s dobrým objektom, posilní sa jeho ego a stane sa schopným containovať deštruktívne myšlienky. Dieťa má menšie pudenie k nenávisti a sila zlého objektu sa skúsenosťou oslabuje. V období od troch do šiestich mesiacov dochádza v primeranom prostredí k pokroku v integrácii ega. Psychický vývin postupuje od paranoidne- schizoidne k tzv. depresívnej pozícii. Uspokojujúce skúsenosti podporujú proces integrácie ega a syntézu objektu. Naopak frustrácia a úzkosť vedú k fragmentácii, tendencii ega štiepiť seba a objekt. Dojča má schopnosť v období od ôsmych mesiacov matku vnímať väčšinou ako celý objekt, zodpovedný za dobré aj zlé skúsenosti. Zároveň dochádza k integrácii vnútornej reprezentácie objektu. Prejavuje sa tu syntetizujúca funkcia ega. Dieťa objavuje aj vlastnú ambivalenciu v láske a nenávisti voči objektu, dochádza k integrácii reprezentácie seba a prežívaniu zodpovednosti za svoje pocity a fantázie. Ego je v tejto pozícii integrovanejšie, vyvíja sa vedomie, intelektové schopnosti, vzťah k vonkajšiemu svetu. Fantázie sú stále zložitejšie a diferencovanejšie, vyvíja sa symbolická funkcia v prechode od symbolickej ekvivalencie k symbolickej reprezentácii. Vytvorenie vnútornej reprezentácie objektu a skúsenosť s neprítomnosťou vonkajšieho objektu umožňuje dieťaťu prežívať pocity viny za agresívne impulzy namierené voči milovanému objektu s možnosťou jeho poškodenia, zničenia (fantázia dieťaťa, že objekt svojou agresiou zničilo) a nastoľuje snahu o reparáciu objektu, odčinenie. S opätovnou prítomnosťou objektu je možné prežívať, že snahy o reparáciu boli úspešné, prežívané agresívne pnutia objekt nezničili, a to vytvára u dieťaťa intrapsychický pocit bezpečia i schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Vytvára si stálu reprezentáciu objektu, čo umožňuje znášať separáciu. Zároveň sa rozvíja láska a vďačnosť voči objektu za poskytovanie uspokojenia, ktoré sú v konflikte s nenávisťou a závisťou za odopieranie dobra. Uvedomenie si oboch stránok vedie u dieťaťa k uvedomeniu si dôležitosti objektu, smúteniu za objektom v jeho neprítomnosti a radosti z opätovného stretnutia. Úzkosť tejto pozície Kleinová označuje ako depresívnu úzkosť. Prítomný je strach zo straty lásky objektu a prežívaná vina sa vzťahuje k deštrukcii a strate milovaných vnútorných aj vonkajších objektov. Smútok sprevádzajúci predpokladanú stratu dôležitého objektu je veľkým vývinovým krokom. V predchádzajúcom období strata musela byť popretá, pretože by bola život ohrozujúca. Tieto procesy primárne zamerané na matku prechádzajú svojimi zmenami aj voči otcovi a ostatným blízkym osobám. Vyvíja sa zrelšie superego. Ego ideál je utváraný identifikáciami s prevažne dobrým objektom a predchodca svedomia kritizuje za zranenie objektu lásky. Ego je pudené prisudzovať projekciou, prenášať a rozdeľovať priania, emócie, vinu i pudenie k reparácii na nové objekty a záujmy. To je podľa Kleinovej po celý život hlavným motívom procesu sublimácie, pri ktorom sa pudová energia vybíja v nepudových formách správania (v oblasti reči, uspokojujúcich činností, záujmov). Pre depresívnu pozíciu je rozhodujúce dosiahnutie separácie dieťaťa od opatrovníka a percepcia samostatnosti objektu. Dieťa tak môže vnímať priania matky vzťahujúce sa k niekomu tretiemu, otcovi či súrodencovi, čo vníma so znepokojením prináležiacim oidipovskému komplexu. Môže prežívať intenzívne pocity závisti, rivality a žiarlivosti, kde sa tí tretí, nielen ono a matka, uspokojujú v orálnych, análnych a genitálnych potrebách, v situácii, keď ono je vylúčené. Svoje fantázie spracováva v hre, snoch, rozvíja a koriguje ich v kontakte s realitou.
V depresívnej pozícii deštruktívne impulzy reprezentované nevedomými fantáziami v konflikte medzi láskou a nenávisťou, schopnosťou milovať a ničiť, prechádzajú spracovávaním svojho vývinu. Od chamtivosti raného obdobia s neukojiteľným bažením presahujúcim potreby subjektu s fantáziami o vysatí a pohltení prsníka, cez závisť, ktorej cieľom je frustrujúci objekt nielen zničiť ale aj znehodnotiť, a tým zničiť aj tvorivosť objektu (schopnosť tvoriť dobré) k žiarlivosti. Závistlivý impulz paranoidne schizoidnej pozície si praje odobrať objektu, či znehodnotiť objekt, ktorý má to, čo by si subjekt prial pre seba. Závisť narúša schopnosť dosiahnuť radosť, pretože devalvuje a poškodzuje dobrý objekt, ktorý je zdrojom dobrotivosti, a tak podkopáva rozvoj vďačnosti. Vďačnosť rozvíjaná v depresívnej pozícii je úzko previazaná s veľkorysosťou. Vnútorné bohatstvo a veľkorysosť voči druhým je výsledkom asimilácie dobrého objektu, a tak je človek schopný zdieľať svoje dary s ostatnými. To umožňuje introjekciu priateľského vonkajšieho sveta, ktorý prináša pocit obohatenia vo vzájomnej výmene dávania a prijímania. Pri žiarlivosti v depresívnej pozícii na rozdiel od závisti predchádzajúceho obdobia subjekt prežíva, že to, o čo bol pripravený je láska alebo cíti hrozbu, že ho o lásku pripraví nejaký rival. Dieťa prechádza z duálneho spôsobu vzťahovania sa k vzťahom v trojici.
V dostatočne dobrých podmienkach vyvíjajúce sa ego postupne používa stále zrelšie obranné mechanizmy na zvládanie úzkosti. V prechodnom období využíva tzv. obsedantné mechanizmy: izoláciu, presunutie, odčiňovanie, reaktívny výtvor. Neskôr zrelosť dosahuje v používaní vytesnenia ako základného obranného mechanizmu. Integrované a egom asimilované superego so systémom hodnôt a noriem určuje, ktoré agresívne a libidinózne impulzy a fantázie ego prostredníctvom vytesnenia drží mimo oblasť vedomia. Konštitučne dané alebo nepriaznivými okolnosťami v detstve posilňované agresívne pnutie môže byť veľkým problémom vo vývine, ktoré bráni úspešnému prepracovaniu depresívnej pozície.
Bion rozpracoval myšlienky Kleinovej, ako prvý poukázal, že depresívna pozícia nie je nikdy permanentne získaná. V skutočnosti, samotný pojem „pozícia“ naznačuje permanentnosť, ktorý má tento stav mysle len zriedkakedy. Ďalej poukázal na potrebu ochrannej identifikácie v detstve, na čas, kedy nie je dieťa schopné absorbovať všetky svoje intenzívne skúsenosti. Projekciou nespracovaných elementov do inej ľudskej mysle (ako do kontajnera), ktorá ich môže akceptovať a transformovať ich do významov a myseľ dieťaťa sa s tým môže takto vysporiadať, zvládnuť nápor týchto elementov. Naozaj schopné matky zažívajú a transformujú tieto pocity (Bionove „beta-elementy)“ do tolerovateľnej formy a to tak, že kombinujú zrkadlenie netolerovateľného citu s emocionálnymi signálmi indikujúcimi pre dieťa, že tento pocit je pod kontrolou (Bionova“alfa-funkcia“).
Kleinovské vývinové koncepty sa stali populárnymi, pretože poskytujú výborné opisy klinickej interakcie medzi či už detským alebo dospelým klientom a analytikom. Napríklad, projektívna identifikácia zobrazuje zblízka kontrolu, ktorú primitívna mentálna funkcia môže uplatniť nad analytikovou mysľou.
Post-Kleinianski psychoanalytici boli osobitne nápomocní v zdôraznení vplyvu emocionálneho konfliktu na vývin kognitívnych schopností. Ale neexituje žiadny dôkaz, ktorý by potvrdzoval Kleinovej implicitné vyjadrenie, že dojča sa vzťahuje k subjektu už ako psychická entita. Melanie Kleinová neustále atribuovala vedomie myslenia dieťaťu, o čom teraz vieme, že dieťa nemá až do minimálne druhého roku života. Vyvstáva otázka prečo Kleinová datuje patológiu do takých ranných štádií. Odpoveď môže byť tá, že mentálne stavy v dojčenskom veku (infant ako dojča) sú extrémne náročné na pozorovanie a preto nepravdepodobné, že by bol postulát o závažnosti patogénnych procesov v rannom detstve vyvrátený. Psychoanalytické pozorovanie dojčaťa tiež dovoľuje široko diferencujúce sa interpretácie. Akumulujú sa však dôkazy, že väčšina z najdôležitejších mentálnych porúch v dospelosti majú naozaj svoju predzvesť už v detstve. Ranný vývin mozgu je stále viac vnímaný ako ústredná záležitosť v evolúcii psychickej poruchy.
Ranný vzťah s opatrovníkom sa ukazuje byť kritickým aspektom vývinu osobnosti aj zo štúdií o vážnych charakterových poruchách v subjekto-vzťahových školách psychoanalýzy v Británii. Fairbairnove zameranie sa na potrebu jedinca po druhom človeku pomohlo posunúť psychoanalytickú pozornosť zo štruktúry na obsah a významne ovplyvnil Britské a Severoamerické psychoanalytické myslenie. Ako výsledok, self sa stalo centrálnou časťou psychoanalytického modelu, ktorý sa objavil v práci Balinta a Winnicotta.
Winnicott videl dieťa ako vyvíjajúce sa z jednoty dieťa a matka, ktorá má tri funkcie, ktoré facilitujú zdravý vývin:
a) „držanie“, facilitujúce integráciu:
b) „narábanie (ovládanie, manipulácia), čo vedie k personalizácii alebo idividuácii: a
c) vzťah k subjektu.
Winnicott rozlišoval medzi depriváciou a priváciou, čím pomohol k nášmu porozumeniu environmentálneho vplyvu. V línii s Winnicottovými predpokladmi o vývine sa ukazuje, že deti sa od najrannejšieho veku orientujú aktívne smerom k ľudom vo všeobecnosti a k tvárovému prejavu a sú obzvlášť schopné zrkadlenia svojich vnútorných stavov. Takto, ukazujú neonatálnu imitáciu tvárových giest. Winnicottov predpoklad, že vzťah medzi dieťaťom a matkou je základom pre vážne mentálne poruchy ide v protiklade k akumulácii dôkazov o dôležitosti genetických faktorov. Dôkazy tvrdia, že Winnicot precenil environmentálne vplyvy na normálny a patologický vývin. Zatiaľ čo psychoanalytici ako Winnicott a Britskí nezávislí inklinovali k environmentalizmu a preferovali výchovu pred „prírodnými (tzn.genetika…)“ vysvetleniami patológie, freudovské dedičstvo malo jeden z najväčších rešpektov voči konštitučným faktorom a roly genetiky, napríklad v symptomatickej voľbe a zraniteľnosti voči environmentálnemu stresu. Zatiaľ čo nikdy Winnicott nezavrhol úlohu konštitučných faktorov, napríklad v psychóze, Winnicottova teória zdôrazňovala výlučnú rolu ranného prostredia dieťaťa na stupeň čo sa ukázalo byť úplne nekompatibilné s behaviorálnymi genetickými dátami.
Self-psychológia, práca Kohuta, ktorá bola založená primárne na skúsenosti liečby narcistických jedincov, jeho centrálna vývinová idea bola potreba o chápajúcom opatrovníkovi, úlohou čoho bolo čeliť pocitu bezmocnosti dieťaťa tvárou v tvár biologickej potrebe dieťaťa po zvládaní. Matka, ktorá pristupuje k dieťaťu, ako keby malo self, iniciuje proces formácie self. Funkcia self-subjektu je integrovať detské pocity prostredníctvom pomoci dieťaťu diferencovať, tolerovať a premýšľať o pocitoch.
Empatické odpovede od zrkadliaceho selfsubjektu (predpokladajme, že je to matka alebo opatrovník) dovoľujú odhalenie exhibicionizmu a grandiozity. Kohut zdôrazňoval potrebu po takomto porozumení (hlavne dospelých) subjektov v živote dieťaťa a tieto poznámky sú konzistetné s akumulujúcimi sa dôkazmi silného ochranného vplyvu sociálnej podpory v celom rade epidemiologických štúdií. Frustrácia zo strany opatrovateľov, keď je fáza vývinu primeraná a nie príliš intenzívna, dovoľuje postupnú moduláciu detského pocitu všemohúcnosti prostredníctvom „transmutujúcej internalizácie“ tejto zrkadliacej funkcie. Transmutujúca internalizácia selfsubjektu (matka) vedie postupne k usporiadaniu jadrového self. Pre teóriu self sa stáva teória pudov sekundárnou v tom, že zlyhanie v získaní integrovanej self-štruktúry necháva prázdne miesto pre agresiu a izolovanú sexuálnu fixáciu. Avšak self zostáva problematické ako konštrukt: v Kohutovom modely sú rovnako osoba (pacient) ako aj agent, ktorí sú predpokladaní, že budú kontrolovať osobu. Existuje dôkaz, že matky, ktoré hovoria svojim deťom ako keby to malé dieťa malo self, zvyšujú pravdepodobnosť bezpečného pripútania, dokonca keď interakcia matky/dieťaťa je pozorovaná v 6 mesiacoch a pripútanie v 12 mesiacoch. Dôkaz tiež podporuje centrálna úloha self-esteem (sebaúcta) pri vytváraní psychickej poruchy. Napríklad je jasné, že životné udalosti, ktoré spúšťajú pocity poníženia a podvedenia, oklamania sú osobitne silné pri spúšťaní epizód depresie.
Otto Kernberg, trénovaný ako kleiniánsky analytik, pracoval predovšetkým na poli ego-psychológie. Jeho vývinový model je kreatívnou kombináciou ideí modernizátorov štrukturálnej teórie (Jacobson, Sandler, Loewald, Mahler) a Kleiniánsko-Bionovského modelu. Psychický vývin osobnosti Kernberga spočíva v procese internalizácie objektových vzťahov a vytváraním obrán proti nim. Internalizáciou objektových vzťahov sa utvárajú aj intrapsychické štruktúry ego a superego. Kernberg podčiarkuje vývinovú sekvenciu požičanú od Jacobsonovej a Mahlerovej, ale s oveľa menšou časovou špecifikáciou. V podstate v ranných štádiách dobré a zlé obrazy sú rozštiepené egom, aby ochránili dobré obrazy od deštruktívnej sily tých zlých. V treťom roku života polarizované dobré a zlé reprezentácie sú chápané tak, že sa stávajú postupne viac integrované, takže totálne self a subjektové reprezentácie sú formované. Elegancia Kernbergovej teórie leží v tom, že spojil metapsychologické alebo štrukturálne a fenomenologické úrovne opisu. Psychopatológia, ako napríklad depresia, povstáva v spojení so sklonom k pocitu smútku, ktorý môže povstať ako následok konštitučných charakteristík a socializačnej skúsenosti.
Kernberg hovorí o piatich štádií psychického vývinu:
1. Dieťa sa rodí s afektívnymi dispozíciami, ktoré sa spočiatku delia na slasť a strasť. Slastné a strastné skúsenosti sa v jeho psychike organizujú do spočiatku nerozlíšených reprezentácií self a objektu. Reprezentácia self splýva s reprezentáciou objektu. Slastné afekty (radostné interakcie s matkou, zážitky uspokojenia, autoerotika) sa vyvíjajú do libida, strastné afekty (úzkosť, hnev, odpor) do agresie. Afekty slúžia ako signály pudovej organizácie.
2. V prvom pol roku sa postupne dobré skúsenosti organizujú do dobrých reprezentácií self a objektu a zlé do zlých reprezentácií self a objektu. Skúsenosť dieťa vedie k diferenciácii medzi self a objektom, psyché môže byť postupne prežívaná ako oddelená od prostredia. Utvárajúce sa primitívne ego koncom tohto štádia aktívne štiepi dobré a zlé reprezentácie objektov, aby chránilo tie dobré pred ničivou silou zlých. V situácii bolesti, či nedostatku sa aktivuje hnev spolu s fantazijnou predstavou zlého objektu a prianím ho zničiť, aby sa dostavil ten dobrý.
3. V období medzi šiestym a tridsiatym šiestym mesiacom dochádza u dieťaťa k stále lepšiemu rozlišovaniu reprezentácií self od reprezentácií objektu. Hranice ega sú stanovené, len v situácii záťaže dieťa dočasne regreduje na úroveň fúzie self a objektu. V treťom roku u dieťaťa dochádza k integrácií dobrých a zlých reprezentácií self a objektu do celkovej reprezentácie self a celkovej reprezentácie objektu. Ego sa v prípade dobrej integrácie stáva silnejším, integrovaným, mechanizmus štiepenia je nahradený vytesnením. Ak sa integrácia nepodarí, pretrváva určitá slabosť ega. Vytvárajú sa predchodcovia superega ešte pod vplyvom raných mechanizmov s veľkým podielom fantázie dieťaťa.
Ego ideál vzniká: a) identifikáciou self s aspektmi milovaných, obdivovaných aj obávaných objektov, b) ideálnymi stavmi self zo skúsenosti, c) aspektmi self, ktoré sú obdivované rodičmi alebo, ktoré si dieťa predstavuje, že sú obdivované. Kritická, hodnotiaca, kontrolujúca časť predchodcov superega je vytváraná z veľkej časti predstavami o nárokoch a trestoch objektov (zlými reprezentáciami objektov, ktoré sú odmietavé, trestajúce, znevažujúce). Tieto predstavy sú oveľa krutejšie, reštriktívnejšie a trestajúcejšie než reálny rodičia. V dôsledku projekcie vlastnej agresie, jej prisúdenia rodičom, sú ako veľmi mocní a ohrozujúci skutočne vnímaní.
4. V oidipovskom období sa libidinózne a agresívne obsadené seba obrazy zjednocujú do koherentného systému self. Ustanovujú sa tri psychické inštancie: id, ego, superego. Časť superega, ego ideál, vzniká z ideálnej reprezentácie self a objektu s pridaním identifikácie self s rodičom rovnakého pohlavia. Kritická a hodnotiaca inštancia superega – svedomie sa vytvára zmiernením krutých a prenasledujúcich predchodcov superega z predošlého štádia prostredníctvom skutočných rodičovských noriem a zákazov i spojením s ideálnou reprezentáciou objektu (nie krutý rodič, ale chápajúci nedostatky a zlyhania, odpúšťajúci).
5. V poslednom štádiu dochádza k integrácii ega a superega. Postupné začlenenie superega do osobnosti napomáha rozvoju ego identity, ktorú upevňujú efektívne interakcie s druhými.
V 80. rokoch a pravdepodobne v prvej polovici 90. rokoch 20. storočia tu bola znova teoretická hegemónia v psychoanalýze. Väčšina psychoanalytikov sa cítila v pohode so širším modelom vývinu subjektových vzťahov viac alebo menej ovplyvnených štrukturálnymi, Kleinovskými alebo self-psychologickými ideami. Konsenzus tohto druhu sa pravdepodobne nevyskytol od freudovej smrti. Avšak takýto súhlas nemohol dlho trvať a hegemónia subjektových vzťahov dala priestor pre nové prístupy.
S postupným skonom ego-psychológie v USA a otvorením psychoanalýzy pre psychológov a iných nemedických profesionálov prišiel aj nový a svieži intelektuálny prístup k teórii a technike, položených na teoretických a technických diskusiách, zakorenených v práci Harry Stacka Sullivana (1953) a Clary Thompsonovej (1964). Interpersonalistický prístup, reprezentovaný súčasnými autormi ako Ogden, McLaughlin, Hoffman, Renik, Benjamin a Bromberg revolucionalizovali úlohu analytika v terapeutickej situácii.
Zatiaľ čo klasická analytická teória stojí a padá na svojich biologických základoch, dedičstvo interpersonálnych vzťahových teórií je kvalitatívne odlišné, je viac „doma“ s postmodernistickými dekonštruktivistickými ideami než s integráciou modelu mozog-správanie. Podobný vzťahový argument bol spracovaný Mitchellom pre agresiu. Etiologický dôraz je na realitu skúsenosti ranného detstva, ktorá učí dieťa „špecifickým spôsobom, ako sa jeho subjektové vzťahy stanú nevyhnutne bolestivými, rozčarujúcimi, pre-sexualizovanými atď“. Distorzie sú produkované interpersonálnou úzkosťou v skutočnom svete. Fantázia je akceptovaná ako formatívna v tom zmysle, že robí realitu relevantnou.
Ďalší populárny vývinový model vstupuje do vákua nechaného viac či menej rozčarovaním nad klasickými prístupmi a tou je teória pripútania. Bowlbyho práca o separácii a strate tiež sústreďuje na seba pozornosť „developmentalistov“ ohľadom dôležitosti skutočnosti bezpečnosti (tzn. sem patria pojmy ako bezpečie, citlivosť, predvídateľnosť) v najrannejších vzťahoch. Teória pripútania je takmer jedinečná medzi psychoanalytickými teóriami v premostení medzery medzi všeobecnou psychológiou a klinickou psychodynamickou teóriou. Podľa Bowlbyho si dieťa vyvíja očakávania čo sa týka správania opatrovateľa a svojho vlastného správania. Bowlbyho vývinový model podčiarkuje transgeneračnú podstatu vnútorných pracovných modelov: náš pohľad na seba závisí na pracovných modeloch vzťahov, ktoré dali naši opatrovatelia.
Kniha Daniela Sterna (1985) „Interpesonálny svet dieťaťa“ reprezentovala míľnik v psychoanalytickej teoretizácii zaoberajúcej sa vývinom dieťaťa. Jeho práca je chápaná skôr ako normatívna než patomorfická a prospektívna skôr než retrospektívna. Jeho cieľ je reorganizácia subjektívnych perspektív na self a iných ako sa to postupne vyskytuje s vynáraním nových maturačných schopností.
Sternove 4 fázy vývinu pocitu self (vynárajúce sa self, jadrové self, subjektívne self a naratívne self) sa elegantne ponášajú na Damasiove neuropsychologické opisy a tie sú nsledovné:
a) „proto-self“ (neurálne mapy prvého rádu),
b) „jadrové vedomie“ (neurálne mapy druhého rádu), a
c) „rozšírené vedomie“ (zahŕňa neurálne mapy tretieho rádu), čo sa spája so Sternovým subjektívnym self.
Stern ponúka pôsobivý príklad „spôsobu bytia s“ depresívnou matkou a opisuje dieťa, ktoré sa pokúša opakovane znovuzískať a znovu oživiť matku. Opisuje, ako depresívne matky monitorujúc svoje vlastné zlyhanie, sa snažia stimulovať, teda môžu podniknúť značné úsilie oživiť svoje dieťa nespontánnym spôsobom, na čo deti odpovedajú tým, čo je pravdepodobne iba falošná odpoveď oživenej interakcie. On je pravdepodobne najbližšie k Sandlerovi svojim psychoanalytickým modelom mysle, ale jeho formulácia subjektových vzťahov má tiež veľa spoločného s Bowlbym, Kohutom a Kernbergom. Sternov vývin tzv.“spôsobu bytia“ nás vedie neuropsychologicky validnou cestou zobrazenia psychoanalytického modelu vývinu interpersonálnej skúsenosti. Mnohé zo Sternbergových podnetov sa ukázali byť vysoko klinicky použiteľné pre terapeutickú zmenu.
ZOZNAM LITERATÚRY
CIPRO, M. (2007). Psychosexuální vývoj osobnosti. Prednášky teoretického vzdelávania v psychoanalýze, Opočno, 2007.
FONAGY, P., TARGET, M. (2005). Psychoanalytické teorie. Perspektivy z pohledu vývojové psychopatologie. Praha: Portál, 2005.
FREUD, S. VIII. (1997). Sebrané spisy. Osmá kniha. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1997.
FREUD, S. XI. (1997). Sebrané spisy. Jedenáctá kniha. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1997.
FREUD, S. X. (2002). Sebrané spisy. Desátá kniha. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 2002.
KERNBERG, F.O. (1999). Normální a patologická láska. Praha: Portál, 1999.
KLEINOVÁ, M. (2005). Závist a vděčnost. Praha: Triton, 2005.
MAHLEROVÁ, M.S., PINE, F., BERGMANOVÁ, A. (2006). Psychologický zrod dítěte. Praha: Triton, 2006.
MIKOTA, V. (1995). O ovlivňování duševních chorob. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1995.
MITCHELL, A.S., BLACKOVÁ, M.J. (1999). Freud a po Freudovi. Praha: Triton, 1999.
PERSON, ETHEL S., COOPER, ARNOLD M., GABBARD, GLEN O. (2005). Textbook of Psychoanalysis. Arlington: American Psychiatric Publishing, Inc., 2005.
PONĚŠICKÝ, J. (2003). Úvod do moderní psychoanalýzy. Praha: Triton, 2003.