Seminár SSPAP 08 pod vedením MUDr. Susanny Ståhlberg

Neexistuje nič také ako analyzand… pokiaľ ho nenájdeme a pokiaľ on nenájde nás

Cesta, ktorá ma doviedla k mojej identite psychoanalytičky obsahuje milióny krátkych chvíľok, kedy som sa odvážila postaviť na veľmi klzký ľad a začala formulovať interpretácie. To je to prvé, čo mi napadne, keď si položím otázku, ako som sa odvážila použiť slovo psychoanalytička týkajúce sa mňa samej…

„Počkaj…“ hovorí mi niečo vo mne, niečo čoho hlas znie neisto ale rozhodne… „veď ty máš pacientov vo vnútri seba nepretržite, nielen počas sesií, keď píšeš záznamy, či počas supervízie. Oni sú vo vnútri teba aj keď na nich vedome nemyslíš“.  Áno, bolo by to veľmi čudné,  ak by som na pacientov nemyslela aj vo voľnom čase, či v čase odpočinku, alebo nebodaj aj v noci. V noci, keď sa snažím, ak sa mi to podarí, vďaka tomu, že sa mi sníva, vytvárať mentálne obrazy toho, čo sa mi cez deň neporadí popísať slovami. Musím sa priznať, že sa často stretávam s tým, že niektoré okamihy vedome vôbec nezachytím, ale oni napriek tomu zostávajú v mojom nevedomí a ukážu sa mi v podobe snov. Každý pacient je komplikované indivíduum a sen o ňom, alebo sen, čo mi ho pripomína, je vždy vítaným zdrojom poznatkov okrem všetkého vedomého materiálu o pacientovi. Raz som povedala jednému z mojich analyzandov „C,, ,  ktorému sa nedarilo snívať: „Ty sa tvojich snov asi bojíš!“ On mi odpovedal, že to tak nie je. Dnes, keď pracujeme s jeho smrteľnou úzkosťou a strachom spojeným s psychickým zrútením, spomína si C na to, čo mi povedal a je dosť rozrušený nad tým, ako málo vie o svojom nevedomom strachu. Strach, ktorý mu bráni, aby sa počas snívania stretol s traumou psychického zrútenia. Ja som presvedčená, že my všetci sa bojíme sledovať nielen materiál pacientov, ale aj náš vlastný materiál bez zábran, lebo sa obávame stretnúť sa s našou vlastnou úzkosťou spojenou s psychickým zrútením počas psychoanalytického procesu. A táto úzkosť nám môže zabrániť v používaní našej protiprenosovej reakcie a protiprenosových snov. Verím, že sledovanie materiálu a používanie psychoanalytickej techniky mi umožnilo odvážiť sa mať veľmi priamy prístup k pacientom.

Dnes sa delím o moje skúsenosti, a zároveň sa pokúšam zobraziť teoretické základy môjho prístupu k pacientom. Prístupu, ktorý som počas mnohých rokov podrobila psychoanalytickému výcviku a vedomostiam, ktoré mi každodenne dávajú moji pacienti a analyzandi. Neustále ma unáša, ako Strachy formuloval vlastný odpor/rezistenciu proti formulovaniu interpretácii.  Veľmi rada sa podelím o jeho pohľady, ktoré mi pomohli a stále pomáhajú v mojej vlastnej klinickej praxi.

James Strachey sa pýtal už v roku 1934:

Ako vieme, kedy máme priniesť hlbokú interpretáciu, keď sme si nevyjasnili čo pojem hlboká interpretácia znamená? Zatiaľ sme nezadefinovali ani pojem interpretácia a aký efekt interpretácia na pacienta má. Strachey vychádzal z metódy ”Analýza Odporu/Rezistencie”,  podľa ktorej je funkcia neurotických symptómov chrániť pacientovu osobnosť pred nevedomými, pre pacienta neprijateľnými myšlienkami. Táto funkcia má zároveň aj gratifikačný efekt. Strachey veril. že ak by analytik mohol odhaliť a preskúmať nevedomé myšlienky, a zároveň ich urobiť pre pacienta vedomými, tým pádom by vykorenil aj tvorbu symptómov. Bohužiaľ nie je to také jednoduché, lebo pacientov mentálny aparát vytvára rezistenciu proti analytikovým snahám interpretovať nevedomé myšlienky. Za tvorbu symptómov zodpovedá tá časť pacientovho mentálneho aparátu, ktorá nevedomie popiera. Napriek tomu, že sa rezistencia prekoná a analytikovi sa podarí odhaliť základy nevedomej myšlienky a on na to pacienta upozorní, zostanú symptómy nezmenené. Ukázalo sa,  že pacient môže byť vedomý o nevedomých myšlienkach intelektuálne, čo znamená bez toho, aby si ich bol skutočne vedomý. Freud použil pojem ”Obrazovej Alegórie” keď si predstavil mentálny aparát ako mapu. Nevedomá, zamietnutá myšlienka bola nanesená na jednom mieste mapy, kým analytikom objavená informácia bola zachytená na inom mieste. Keď tieto dve miesta západnú jedno do druhého, stane sa nevedomé vedomým. To, čo prekáža pacientovi, aby sa nevedomá myšlienka stala vedomou, je rezistencia proti analytikovým pokusom preskúmať pacientove nevedomé myšlienky. Ide o ten istý odpor/rezistenciu, čo zodpovedá za utváranie symptómov. Odstránenie odporu je pre pacienta základom toho, aby si mohol byť vedomý  svojich nevedomých myšlienok. Ako však odstránime odpor a represiu?  Sily, ktoré udržujú represiu sú iba čiastočne nevedomé a väčšinou sú časťou pacientovho Ega.  A Ego sa dá dosiahnuť, lebo s Egom sa dá spolupracovať. Ale Egu sa nechce vzdať existujúcej rovnováhy a analytik nedostane od neho žiadnu pomoc, pokiaľ nezmobilizuje ďalšie sily, ako napríklad, že pacient má záujem o to, aby sa mal lepšie. Analytik môže pacienta upozorniť na to, že dnes už nie je aktuálne popierať staré motívy, lebo to vedie iba k ochoreniu. A že nové riešenie posilňuje zdravie. Tie najdôležitejšie motívy prichádzajú však z iného smeru. Všetci máme určité množstvo neuspokojených libidinóznych impulzov, ktoré sa môžu naviazať na osobu, ktorá sa z ničoho nič objaví v našom svete. Keď pacient investuje do analytika láskyplné city, stanú sa zdrojom nevyhnutnej extra sily, ktorá pomôže Egu vzdať sa rezistencie, rozpustiť represiu/potlačenie a vytvoriť nové riešenie na starý problém.

Situácia sa však skomplikovala, keď sa objavilo viac faktov o prenose. Za prvé sa ukázalo, že prenosové city majú rozličný charakter. Popri láskyplných citoch sa ukázali aj nepriateľské city, ktoré nechceli analytikovi vôbec pomôcť. Ale aj láskyplné city sa dajú rozdeliť do dvoch skupín: priateľské a nežné, tieto sú často vedomé; a čisto erotické, ktoré sú často nevedomé. Ak budú erotické city prisilné, zvýši sa aj represívna sila Ega.  A tak vznikne situácia, ktorá sa podobá situácii negatívneho prenosu. Okrem toho prichádza nový problém: Nezľakne sa analyzand, že sa dostáva do neodlučiteľnej závislosti od analytika? Našťastie sa prenos dá analyzovať. Analýza prenosu sa tak stala základom psychoanalytickej liečby. Fakt, že analytik musel používať silu prenosu, aby postupne celý prenos rozpustil nevyvolal žiadny protiklad. Ak sa nám podarí to, že prenos sa stane vedomým, zoslabne jeho infantilná kvalita, a to čo z neho zostane sa dá porovnať s obyčajným ľudským vzťahom. Nevyhnutnosť analyzovať prenos sa stane ešte dôležitejšia, ak si pripomenieme, že prenos má niekedy tendenciu pohltiť celý analytický proces. Pacientove symptómy stratia svoje citové napätie, a to čo sa z nich vyvinie je prenosová neuróza. Nám sa naskytne jedinečná príležitosť pracovať s konfliktom v bezprostrednej situácii, kde analytik a pacient hrajú hlavnú úlohu a obaja majú určitú možnosť situáciu kontrolovať. Riešenie prenosového konfliktu znamená zároveň vyriešenie starého konfliktu v novom vydaní.

Prvý príklad zobrazí utváranie prenosovej psychózy u jedného na prvý pohľad veľmi nadaného a úspešného muža. Neskôr sa ukázalo, že on trpí závažnými poruchami symbolizovania, ktoré mu znemožnili pokračovať v psychoanalytickom procese. On chcel alebo žiť vo svojom svete fantázií (ktorý mohol sám kontrolovať), alebo uskutočniť svoje fantázie a oženiť sa so mnou.

„A“  je môj prvý analyzand. Vyhľadal ma po tom, ako sa zaľúbil do jednej o 20 rokov mladšej ženy, ktorá stála pred kariérou úspešnej modelky v Taliansku. Potrebovala však hrdinu, ktorý by jej pomohol s niektorými ekonomickými a praktickými záležitosťami. A sa cítil byť mužom na pravom mieste. To, čo ho ku mne priviedlo, bola akútna neznesiteľná úzkosť, ktorá ho prepadla, keď sa vrátil z Talianska do Švédska. Do Švédska, ku svojej rodine a rýchlo rastúcej firme. Na prvý pohľad som mu pripomenula jeho veľkú lásku a vzbudila v ňom mimoriadnu atrakciu a vášeň. A prichádzal na štyri sesie v týždni (aspoň pol hodinu pred začatím) a ochorel čoskoro na podobnú úzkosť ako bola  tá, ktorá ho ku mne doviedla. Vyvinula sa akútna prenosová situácia. Jeho mladá láska sa stala viac menej prenosovým objektom, ktorý A používal medzi sesiami a počas víkendov/dovoleniek. A mi neustále dokazoval, aký je rád, že mu rozumiem, a že toto je jeho prvá skúsenosť byť pochopeným. Bohužiaľ nemal A záujem reflektovať okolo toho, čo sa odohráva v jeho analýze. On videl svoju možnosť jednoducho vyriešiť situáciu výmenou objektu jeho láskyplných citov. A sa stal mojim hrdinom tým, že bol mojim prvým analyzandom, a že ja som bola od neho závislá.
Napriek tomu, že A prichádzal na každú sesiu veľmi skoro, mala som stále pocit, že on  analýzu kedykoľvek preruší. Po roku analýzy sexualizuje A kontakt do takej miery, že ma to desí. Uvedomujem si, že si želám, aby analýzu prerušil. Môj strach dosiahne takej sily, že ho ani sama neviem opísať. Nakoniec si uvedomujem, že A ma podceňuje, a že neviem, ako mám zreštituovať moju pozíciu psychoanalytičky. Napriek všetkému sa snažím za každú cenu držať psychoanalytický rámec a nedovolím, aby A menil čas svojich sesií. Podľa neho predávam iba čas, čas ktorý je úplné bezcenný. Moje interpretácie, že A sa v skutočnosti bojí blízkosti a závislosti sú neúčinné a preruší analýzu po Vianociach z jedného dňa na druhý. Ja sa cítim opustená a úplne bezbranná. Mám pocit, že A sa mi zavŕtal do jednej polovice mozgu ako cudzí predmet. Predmet, ktorý mi počas týždňov po skončení  analýzy pripomínal moje bolestivé zlyhanie plné poníženia.

A mi ukázal akú silu môže mat prenosová patológia. Jeho Superego ho vybičovalo k neslýchanej krutosti tým viac,  čím viac sa mi podarilo priblížiť sa k nemu. A sa cítil byť podceneným a bezbranným. Potom ako sa A vrátil, tento krát do terapie raz do týždňa, (asi o pol roka) sa mi priznal, že sa mu zdalo, že mu manipulujem mozog tým, že ho robím posadnutým. Počas letnej dovolenky 2012 stretne A lekárku s menom Susanne. Podľa mojej interpretácie chce A znovu nahradiť nedosiahnuteľný objekt jeho láskyplných citov novým objektom, ktorý sa mu zdá veľmi podobný, namiesto toho, aby pocítil strach zo samoty. A sa tak vyhol cneniu a aj obave stať sa odo mňa závislým. A sa nesnažil hľadať analytickú pozíciu v samom sebe. On ju hľadal vo vonkajšom svete, aby ju mohol naplno kontrolovať.
Na jeseň 2012 ma A sen, kde leží na vyšetrovacej posteli a čaká na lekársky zásah. Lekárka, ktorá príde mu oznámi, že musí podstúpiť lobotómiu penisu, je pod plášťom úplné nahá. A uteká, čo mu sily stačia, plný úzkosti a strachu. Naháňa ho tucet lekárok oblečených iba v bielych plášťoch. Možno, že A sa bojí, lebo inštinktívne cíti, že v ňom vzbudzujem niečo, čo on nemôže kontrolovať. Strach z toho, že to čo mu dávam je niečo čo on sám nevlastní napriek všetkým svojim materiálnym bohatstvám. Strach, ktorý ho pravdepodobne rozdrví na tucet častíc, ktoré A projektuje na prenasledujúce ľahko oblečené lekárky. Moje interpretácie vníma A ako ostrý nastroj, ktorý sa používa na lobotómiu. Nástroj, ktorý navždy znemožní jeho schopnosti zmocňovania sa žien sexualizovanim. Zároveň sa A trápi tým, že sa stal impotentným v konkrétnom slova zmysle a nedokáže mať sexuálny vzťah so svojou Susanne. A sa rozhodne ukončiť svoju psychoterapiu pred vianočnou prestávkou 2012.

Psychická zmena je podľa Freuda (Intoductory Lectures) možná iba cez zmenu Ega. Ego sa stane múdrejším vďaka interpretáciám, ktoré pozdvihnú nevedomie do vedomia (na úkor nevedomia). Cez získané vedomosti sa Ego zmieri s libidom a umožní libidu určitú sublimáciu. Pri udržiavaní represie hrá Superego priamo aj nepriamo dôležitú úlohu. Demontácia Superega sa zdá byť najdôležitejšou úlohou psychoanalytika.

Takže čo interpretácia je a ako vlastne funguje? Interpretácia sa nám zdá byť niečo ako magická zbraň. Mnohí pacienti ju tak vnímajú. Niektorí trávia hodiny formulovaním interpretácií, ktoré sú často správne a duchaplné. Iní dosiahnu libidinóznu gratifikáciu a môžu dokonca vyvinúť niečo ako závislosť na interpretácii… závislosť, ktorá je podobná drogovej závislosti. Analytici majú veľmi podobný názor, že aj oni vnímajú interpretáciu ako niečo extrémne mocné. Ale naše pocity sa odlišujú od našich logických presvedčení. Mnohé z týchto presvedčení sú veľmi protikladné a vznikajú v rámci toho istého analytika resp. tej istej psychoanalytickej školy. Zvykneme si povedať, že ak interpretujeme priskoro alebo príliš rýchlo, riskujeme, že stratíme pacienta. Alebo ak neinterpretujeme hneď a hlboko, opäť riskujeme stratiť pacienta. Interpretácie môžu viest k výbuchu neznesiteľnej úzkosti. Zároveň je to iba interpretácia, ktorá môže rozpustiť záchvat úzkosti. Interpretácia musí vždy vychádzať z materiálu v tom istom okamihu, ako sa materiál objaví vo vedomí. Buď opatrný keď interpretuješ! Hovorí jeden hlas. Keď váhaš, interpretuj! Hovorí iný hlas. Aj keď sa nám zdá, že tu existuje určité zmetenie, nemusia tieto rozličné hlasy byť úplne inkompatibilné. Rozličné rady možno prichádzajú z rozličných situácii a prípadov. Predstavme si, že interpretujeme pacientov agresívny impulz. Analytik je tiež objekt pre pacientove Id impulzy a niekedy je celá ich sila vypustená z nevedomia a vedome namierená na analytika. Vtedy nastane kritický moment. Ak všetko dobre dopade, pacient si uvedomí, že jeho vnútorný archaický objekt nie je taký istý ako vonkajší, skutočný objekt. Tým pádom dosiahne interpretácia mutativny charakter a preruší neurotický cicrus vicious. Pretože ak si pacient uvedomí, že vonkajší, skutočný objekt nevlastni agresívne impulzy, môže znížiť svoju vlastnú agresivitu tým, že nový objekt, ktorý pacient introjektuje, je menej agresívny, a tým pádom zníži agresivitu pacientovho Superega.

Pri čítaní tohto úseku mi prišla na rozum jedna pacientka/analyzand „B“, s ktorou som mala veľmi deštruktívnu interakciu. Interakcia mi pripomínala ohadzovanie sa tortami. Naša agresivita nemala konca kraja (v tom zmysle, že sa hranice medzi nami rozplynuli) a nedala sa symbolizovať. Ja som sa cítila, že B mi krivdí, ale nevedela som, ako jej to mám povedať bez toho, aby to ona znovu nepochopila, že som jej hodila do tváre tortu. Inými slovami, snažila som s ňou komunikovať na symbolickej úrovni. Podarí sa mi to, až keď dôjdem na to, že si pripadám ako môj rozčúlený otec v chvíľkach, keď som ho nenávidela. Môj otec/vnútorný objekt a brutálne Superego B sa dostali na vojnovú nohu. Ak sa mi nepodarí vidieť, čo sa medzi nami deje z perspektívy, nepodarí sa to ani B a ja ju budem nevedome trýzniť namiesto toho, aby som sa zmilovala nad osamelým dieťaťom ktoré B v sebe ukrýva.

B je mojou druhou pacientkou v analýze. Vyhľadala ma, keď ju trápila psychotická úzkosť a hystéria. B ma varuje, že ona je veľmi deštruktívna, že sa jej už podarilo zdiskreditovať niekoľko lekárov a rozličných terapeutov. Možno budeme vyvolávať Satana z malého dievčatka, preletí mi hlavou. Z dievčatka, čo ona nosí ukryté v hĺbke seba. V druhom roku analýzy, keď B študuje za sestričku, musíme približne počas pol roka meniť časy sesií. B sa zmení na príšeru, na škorpióna s napnutým žihadlom namiereným proti mne. B ma sadisticky napadá so svojim jedovatým žihadlom. Ale prečo? Veď ja ju mám rada! Ona predsa musí mať možnosť pokračovať vo svojich štúdiách! Ja sa snažím ju pochopiť a tvárim sa, že mi nevadí, že som nútená pracovať do dlhých večerných hodín. Ale nedarí sa mi to. Situácia mi pripomína bombardovanie, kde sa ja snažím skryť sa v zákopoch. Prídem na to, že mám chuť vyhodiť ju z miestnosti, zdvihnúť ju do výšky a vyhodiť ju von cez zatvorené okno! Ale to nestačí, ja ju vlastne chcem zbiť!
A koho mi toto všetko pripomína? Niekoho, kým sa nikdy nechcem stať. Rozčúleného otca ktorý nevie ako má pristupovať ku svojej agresivite a v rozpakoch siahne na svoje dieťa a udrie ho. Dieťa, ktoré potrebuje, aby mu otec ukázal odkiaľ pokiaľ bez toho, aby sa správal tak isto ako dieťa. Ja sa rozhodnem rozpovedať B, čo sa vo mne odohráva, a akú úlohu ja hrám v scenári, ktorý mi ona diktuje. A tiež, ako mi je ľúto toho, čo sa medzi nami udialo. Situácia medzi nami zmení smer a B mi prinesie novinový článok o novonarodenom papagájovi, ktorého rodičia opustili, lebo bol vraj príliš škaredý.

Možno, že som odvrhovala B, lebo mi nenaplnila môj sen o dieťati, ktoré som čakala. Bohužiaľ dostaneme také dieťa, aké dostaneme, nemôžeme si vybrať. Ale v každom dieťati je niečo krásne, niečo, čo môžeme milovať. Môj tretí analyzand „C“ mi povedal: „Dieťa, ktoré sa najťažšie miluje, to dieťa potrebuje najviac lásky.“

Pacient sa spojil s infantilným, materiálom, ktorý sa zrekapituloval v kontakte s analytikom. Mutatívna interpretácia sa uskutoční iba ak sa použije na ten Id impulz, ktorý je vo fáze katexie. Dynamické zmeny v pacientovom mentálnom aparáte sa môžu dať do pohybu iba s pomocou pacientovej vlastnej energie. Preto musí byť každá mutatívna interpretácia bezprostredná a pacient ju musí pocítiť ako niečo veľmi aktuálne. Každá mutatívna interpretácia musí smerovať k point of urgency/ k aktuálnemu bodu tu a teraz. (Klein 1932, Psychoanalysis of Children, kapitel The teknik of early analysis.)

To, že každá mutatívna interpretácia musí obsahovať ten aktuálny impulz nás dovádza k spoločnému problému. Ide o strach z explozivity hlbokých interpretácii, kde materiál nemusí byť geneticky včasný a ani historicky vzdialený od pacientových aktuálnych skúsenosti. Materiál je však za normálnych okolností pre Ego úplné nedostupný, lebo je vzdialený. To, že my môžeme urobiť materiál vedomým, to môže viesť k nadmiernej úzkosti. Môže sa stať, že hlboké impulzy prichádzajú naraz a vo veľmi včasnej fáze analýzy. Ak sa tento hlboký materiál interpretuje, môže úzkosť dosiahnuť takej miery, že pacient stratí schopnosť orientovať sa v skutočnosti a hrozí ukončiť analytický proces. Nemyslime si, že sa môžeme tomuto problému vyhnúť tým, že nebudeme interpretovať. Alebo tým, že urobíme povrchnú interpretáciu, alebo začneme pacienta uisťovať a podporovať. Namiesto toho, aby sme pacientovi pomohli, môže sa stať, že zosilníme napätie vyvolané hlbokými impulzmi, napätie, ktoré je skutočným dôvodom úzkosti. Takže úzkosť vybuchne napriek týmto paliatívnym zákrokom a môže sa stať, že mimo analytického priestoru a bez možnosti interpretovať to, čo sa deje. Interpretácia hlbokých impulzov sa takto stáva tou najspoľahlivejšou metódou z tých dvoch, ktoré som spomenula.

V tomto príklade ide o pacienta v analýze „D“. D je intelektuálne veľmi nadaná, ale ťažko traumatizovaná. Medzi nami sa rýchlo vyvinie silná pozitívna prenosová situácia. D trpí na obrovskú narcistickú zraniteľnosť, ktorá sa ukáže keď sa D cíti byt zranená v situáciách, ktoré by sme nemuseli považovať za významné.

D ma vyhľadala, aby som jej pomohla pri ukončení štúdii za psychológa a kňaza, ktoré ona sama nezvládala. D má vážne poruchy pamäti a mení osobnosť, keď nezvládne stres prichádzajúci z vonkajšieho alebo vnútorného sveta. Ona si sama hovorí My, ale nikto z jej osobnosti nemá záujem jeden o druhého. Po mesiaci analýzy sa ma D pýta, akú diagnózu by som jej mohla dať. Jej muž trpí na ADHD a podľa lekára, s ktorým má D tiež kontakt, trpí ona na DD. Ja ukazujem viac záujem o to, prečo sa ma to D pýta. D mi neodpovedá a začne hovoriť o svojej dcére, ktorá povedala svojim kamarátkam, že ona má doma všetky tie najnovšie Barbie bábiky. Keď sa to D dozvie, kúpi svojej dcére všetky tieto bábiky, aby sa jej dcéra nemusela pred svojimi kamarátkami hanbiť. Ja som interpretovala, že D  zmení radšej osobnosť, ako by sa mala stretnúť so svojimi pocitmi hanby. A že je jednoduchšie hovoriť o svojej diagnóze, ako sa cítiť menejcenná voči mne, menejcenná, lebo po mne túži. D stíchne a jej koža sa pokryje červenými škvrnami. D sa začne triasť a pospevovať si. Sesia sa končí,  a ja sa nedokážem s D skontaktovať. Zrazu počujem, ako prichádza môj ďalší pacient. Zavalí ma pot. Podarí sa mi dostať D do čakárne a medzitým poprosím nasledujúceho pacienta, aby vošiel dnu. Na konci jeho sesii počujem, že môj tretí pacient je na ceste. Pacient na konci sesii ma prosí, aby som ho odprevadila, že on sa D boji. D sedí v kúte čakárne a vyzerá veľmi zmätene. Ja sa k nej prihováram, (potom, ak som vpustila dnu tretieho pacienta), ale márne.
Keď sa sesia s tretím pacientom skončila, odvolám posledného pacienta a venujem sa D. Ona mi napíše na kus papiera, že ona je teraz MALA a nemôže ani myslieť ani hovoriť. MALA sa volá jedna z jej osobností, ktorú od piatich rokov sexuálne zneužívala jej vlastná matka. Na druhý deň príde D a je veselá. Vysmieva sa svojmu mužovi, ktorý mal počas toho čašu, keď D včera sedela u mňa, prať šaty, ktoré mu D pripravila. Včerajšie popoludnie bola jediná príležitosť počas celého týždňa. Dnes ráno našla D dcérine vlhké šaty v igelite. Šaty, ktoré dcéra nosila keď mala päť rokov. Ako ich jej muž mohol nájsť? Moja interpretácia je, že aj mne sa podarilo nájsť MALU aj keď D sa radšej chcela rozprávať o svojej diagnóze. D mi odpovie, že MALA sa svojej mamy bála. A že jej muž nechápe, aké je to ťažké žiť so spomienkami na sexuálne zneužívanie. Pri príležitosti keď sa mu D zdôverila, začal jej muž hľadať štatistické údaje o tom, koľko ľudí žije so spomienkami na sexuálne zneužívanie. D sa cítila nepochopená, ale nevedela sa ubrániť pred mužovým želaním mat s ňou sex. Moja odpoveďbola jednoznačná: „Aj ja sa ťa sexuálne zmocňujem, podobne ako tvoj muž tým, že interpretujem. A toto všetko sa odohráva keď ty túžiš po blízkosti, istote a keď si úplné bezbranná.“

Viac ako pol roka neskôr môžem konštatovať, že úzkosť D zatiaľ nedosiahla podobných proporcií. D sa snaží obmedziť môj analytický prístup tým, že žiada kontakt cez víkendy, po večeroch, a tým že ma neustále straší tým, že ona kedykoľvek môže analýzu ukončiť, ak neprijmem jej ponuky. Prenosová situácia je dnes väčšinou pozitívna, aj keď sa mi D neustále vyhráža, že analýzu ukončí, hlavne keď jej neodpovedám na otázky tykajúce sa môjho súkromného života. V určitých chvíľkach to D chápe ako neznesiteľnú traumu, ako keby sa jej kruté traumatické detstvo opakovalo kvôli mojej tvrdohlavosti, keď jej neodpovedám na konkrétne otázky.

Riziko, že pacient mutatívnu interpretáciu neprijme a namiesto toho projektuje Id impulz na analytika je neustále prítomné. To iste platí aj pre prenosové interpretácie. Ale riziko bude menšie, ak objekt pre Id impulzy je angažovaný analytik, inak povedané, tá istá osoba, ktorá robí interpretácie. Aj keď mutatívne interpretácie reprezentujú len malú čiastku psychoanalytického liečenia, sú dôležité, lebo sa vždy hlboko dotknú pacientovho mentálneho aparátu. Ako však ovplyvňujú samotného analytika? Podľa M. Klein musí analytik, aby mohol robiť interpretácie a hlavne mutatívne interpretácie, preklenúť určitý problém. My zvykneme tento problém racionalizovať tým, že si nahovárame, že je veľmi ťažké odhadnúť, kedy máme interpretovať. Možno sa tu môže skrývať nechuť urobiť interpretáciu a analytik namiesto toho robí niečo iné: Vypytuje sa, uisťuje, podporuje a dáva rady namiesto toho, aby urobil mutatívnu alebo prenosovú interpretáciu. Interpretácie môžu byt neisté, nepresné, niekedy môžeme urobiť dve rozličné interpretácie naraz alebo sme sami skeptickí nad tým, ako interpretujeme. Toto všetko nám hovorí, že robiť interpretácie je podobné podrobeniu sa skúške. A to sa týka tak pacienta, ako aj analytika. Analytik sa vystavuje neustálemu nebezpečenstvu. Hlavne tým, že analytik nabáda pacienta, aby sa dostal do kontaktu so svojou Id energiou, ktorú pacient naplno mieri na analytika. Tým pádom sa testujú analytikove vzťahy k jeho vlastným nevedomým impulzom.

V našej klinickej praxi sa neustále uskutočňujú zložité interakcie medzi analytikom a pacientom. (Irma Brenman Pick 1984.) Bion stručne poznamenal, že keď sa stretnú dvaja ľudia, vznikne určitý vzťah, či sa im to páči, alebo nie. A keď sme si niekedy mysleli, že protiprenos je niečo cudzie a nie dôležité, ukázala nám Heimann 1950, že používanie protiprenosu je jeden z najdôležitejších nástrojov pri skúmaní pacientovho nevedomia a pri rozlišovaní medzi ním a patologickou protiprenosovou reakciou. Ale medzi nimi neexistuje žiadna absolútna hranica, iba relatívny pohyb. Podľa Heimann nie je všetko to, čo pacient voči analytikovi cíti iba otázkou prenosu, a že pacient počas analýzy dokáže viac a viac cítiť skutočné pocity voči analytikovi. Ak analytik pracuje bez toho, aby použil svoje pocity, budú jeho interpretácie nedostatočnými. Heimann tvrdí, že analytik so svojou voľne pracujúcou pozornosťou, potrebuje živú emocionálnu senzibilitu, ktorá mu umožní sledovať pacientov emocionálny pohyb a nevedomé fantázie. Základným predpokladom je, že analytikovo nevedomie chápe nevedomie pacienta. Zpráva, ktorá prichádza z hlbokej časti nevedomia má formu citov, ktoré analytik pochopí ako odpoveď na pacienta vo svojom protiprenose. Toto je jeden z najpohyblivejších spôsobov, akým sa pacient môže dotknúť svojho analytika. A zároveň dostane analytik najdôležitejšiu pomoc pri orientácii sa či on pacienta chápe alebo nie. Ak analytik cíti, že môže kombinovať voľnú pozornosť s voľnou citovou odpoveďou, nezdajú sa mu jeho city problematické pokiaľ sú zladené s tým, čomu analytik rozumie. Ale jeho city sú niekedy bližšie srdcu ako mysleniu, inými slovami, jeho vedomé percepcie pacientovho nevedomia sú prirýchle a prídu predtým, než analytik stihne pochopiť situáciu na vedomej úrovni. Podľa toho ako Heimann pochopila Freuda, musí analytik rozumieť a ovládať svoj protiprenos. Protiprenos nie je rušivým faktorom a analytik musí používať svoju emocionálnu odpoveď ako kľuč do pacientovho nevedomia. Toto všetko bude zároveň chrániť analytika pred tým, aby sa stal spoluúčinkujúcim na scéne, kde pacient odohráva divadlo zo svojho vnútorného života do vzťahu k analytikovi a chce analytika použiť vo svoj prospech.
Protiprenos sa však môže stať aj závažnou prekážkou (Roger Money-Kyrle 1956).

Čo je normálny protiprenos? Kedy je narušený a ako to môžeme rozoznať? Ako môžeme narušený protiprenos korigovať, a zároveň ho použiť tak, aby nám pomohol?

Starať sa o pacienta je spojené s dvomi faktormi: Reparatívny faktor, ktorý bráni latentnej deštruktivite  a parentálny faktor. Reparatívne uspokojenie znamená, že pacient reprezentuje poškodený objekt v analytikovom nevedomí – objekt, ktorý stále trpí a potrebuje byť reparovaný.
Ide o to, že analytik sa stará o nevedomé dieťa v pacientovom vnútri. A keďže toto dieťa často vníma analytika ako svojho rodiča, správa sa analytik ako keby jeho pacient bol jeho dieťaťom. Dieťa reprezentuje aspekt analytika. A práve to, že analytik rozpoznáva v pacientovi včasné ”ja”,  umožňuje analytikovi analyzovať pacienta.

Analytikova empatia a porozumenie, nezávislé od jeho teoretických vedomostí, sú závislé od tejto parciálnej identifikácie. Identifikácia môže mať dve formy: Introjektívnu a projektívnu a medzi nimi je neustála oscilácia. Analytik sa introjektivne identifikuje s pacientom, a tým, že pacientovi rozumie, bude môcť interpretovať. Analytik si viac uvedomuje projektívnu fázu, v ktorej pacient reprezentuje starú, nezrelú časť analytikovho ”ja” obsahujúceho jeho poškodený objekt, ktorému on teraz rozumie a interpretuje vo vonkajšom svete.

Pokiaľ pacient dostáva interpretácie, vedú jeho odpovede k ďalším asociáciám, ktoré sa analytik snaží pochopiť, a tým sa posilňuje ich vzájomný vzťah. Ale analytikov protiprenos môže obmedziť jeho empatické porozumenie. Bohužiaľ nie je analytik všemožný. Hlavne, keď mu pacient pripomína aspekt jeho samého, ktorému on zatiaľ nerozumie. A niektorí pacienti majú problémy so spoluprácou pri udržiavaní ideálneho analytického vzťahu, niečo čo môže viesť k prerušeniu procesu. My všetci chceme, aby sa naše potreby uspokojili a snažíme sa stať dobrým rodičom a reparovať, aby sme zmenšili pacientovu deštruktivitu. My však nemáme nič iné ako interpretácie, ktoré stavajú na tom, aby náš pacient pochopil. Ak pochopenie nie je dostatočné, sme úplne bezmocní. A tak môže nedostatočné pochopenie pacienta vzbudiť našu vedomú alebo nevedomú úzkosť, ktorá nám môže znemožniť pochopiť pacienta.

Do akej miery sa analytik nechá ovplyvniť tým, že on pacientovi nerozumie, záleží od prísnosti analytikovho Superega. Stáva sa, že pacient sám reprezentuje analytikove Superego. Ak je naše Superego veľmi kruté, pochopíme naše zlyhanie vo forme prenasledujúcich pocitov viny, ktoré projektujeme na pacienta. Ak analytik akceptuje, že zlyhal, riskuje, že sa zablokuje s introjektovaným pacientom. Ak analytik svoj pocit viny projektuje na pacienta, môže sa pacient stať nepochopiteľným objektom analytikovho vonkajšieho sveta. V prvom prípade sa analytik bude neprimerane znepokojovať o pacienta a o to, že sa mu sesia nepodarila. Analytik možno spozná v pacientovi svoje staré problémy a pacient mu bude na ťarchu. Takáto situácia sa môže vyvinúť na konci sesii alebo na konci týždňa, keď sa pacient snaží zbaviť svojej frustrácie tým, že ju zvalí na analytika. Tu nejde o projekciu pacienta do analytika, ale o to, že pacient trestá analytika, aby sa vyhol bolesti, ktorú mu vyvoláva separácia. Takže vzniká symbióza medzi tendenciou analytika predĺžiť introjekciu pacienta, ktorého on nemôže pochopiť s tendenciou pacienta projektovať časti svojho ”ja” do zlyhávajúceho analytika. Túto situáciu opísala M. Klein hlavne pri práci s pacientmi, ktorí projektujú do analytika svoju deštruktivitu. V týchto prípadoch môže byť dôvodom analytikovej spomalenosti chápania a reprojekcie pacienta pacient, ktorý reprezentuje niečo, čo analytik dostatočne rýchlo nechápe v samom sebe. Ak sa analytikovi nepodarí ustáť pocity preťaženia vyvolané pacientom, ktorý reprezentuje ireparabilnú, prenasledujúcu figúru v jeho vnútri, môže analytik defenzívne reprojektovať pacienta, a tým ho vylúčiť. A to zníži pochopiteľnosť pacienta ešte viac. Dokonca sa môže stať, že analytik nielen projektuje von pacienta, ale aj časti samého seba. Tento mechanizmus opísali M. Klein a H. Rosenfeld u pacientov so schizofréniou. Ale toto sa vyskytuje u nás všetkých. Napríklad na konci týždňa, keď sa analytik zaoberá  nevyriešenými problémami svojich pacientov a zrazu na to zabudne. Takže sa čas, keď sa analytik zaoberá pacientami zrazu zmení na súkromné záujmy, ktoré má analytik vo svojom voľnom čaše. Stane sa, že analytik projektuje počas voľného času nielen pacienta, ale aj časti seba samého a musí vyčkať, kedy sa tieto k nemu vrátia. Keď sa tento proces odohrá počas sesie, pociťuje to analytik ako stratu svojej intelektuálnej potencie, analytik sa cíti hlúpy. Aj keď mu k tomu pomohol pacient. Možno tým, že sa pacient na analytika nahneval, lebo mu analytik neposkytol dostatočne skorú interpretáciu. Zato ho chcel pacient vykastrovať. A koniec koncov sa pacient k analytikovi tak aj správa a ovplyvňuje ho takým spôsobom, aby analytik fungoval akoby bol impotentný.

Sen B a môj sen. V stredu je tretia sesia v týždni a B príde na to, že ja som sa nevenovala  jej snu z noci na včera tak, ako si to ona želala. Sen, kde B a ja ležíme na zemi v jaskyni a držíme sa za ruky. Nad nami je vysoký strop. Na stenách sú nedokončené maľby rozličných sobášnych ceremónii. B mi hovorí, že sa nezdám byť nešťastná napriek tomu, že som sa rozhodla stať sa homosexuálnou a vzdala som sa môjho muža. B ma obviňuje, že ja jej nebudem môcť pomôcť s jej symbiotickým vzťahom k matke, pretože ja som sa vzdala vlastného muža a okrem toho jej neviem dať dostatočne rýchlu interpretáciu sna. V hĺbke mňa samej si priznám, že B má pravdu a zrazu sa mi objaví obraz môjho vlastného sna, ktorý sa mi prisnil na začiatku analýzy s B.  B a ja ležíme ľahko oblečené na pláži. B sa ku mne priblíži a prisaje sa na prsník. Ja neprotestujem a čoskoro sa ma zmocní pocit strašnej viny. Veď tento materiál nie je možné nikdy predložiť! B ma uisťuje, že sa o tomto nikto nedozvie. Ale ja sa cítim úplné znemožnená. Znemožnená ako počas aktuálnej sesie. Prečo som sa nechala zviesť? Snažím sa ukľudniť sa a počujem ako hovorím: B, to je tvoj sen! A tvoj obraz ako ma vidíš. Zároveň ju uisťujem, že budem jej sen niesť vo mne počas celého víkendu. B sa uklľudní, sesia sa skončí v harmónii a vo vnútri mňa zostane obraz romantického sna bez akýchkoľvek pocitov viny.

Keď analytik nemôže uskutočniť svoj reparatívny impulz, môže sa stať, že analytik bude alebo príliš láskavý alebo nepriateľský. Pacient môže provokovať u analytika jeden alebo druhý afekt, a analytik sa snaží odpovedať na pacientov afekt pretože stratil svoju empatickú schopnosť. Pacient to nevedome vycíti aj keď sa my snažíme potlačiť nadbytok nášho pozitívneho alebo negatívneho prenosu. Vtedy by sme mali interpretovať pacientovu odpoveď na náš protiprenos. Stane sa, že my sa nechceme zaoberať našimi negatívnymi, nepriateľskými pocitmi. Ak si ich nepripustime, riskujeme, že nám ujde ich vplyv na pacientove nevedomie.

Tento fenomén som ilustrovala prípadom B, kde B napadne moje analytické schopnosti a podarí sa jej urobiť zo mňa jej priateľku, ktorú môže kontrolovať, a ktorá ju nikdy neopustí. Zároveň sa cítim úplne znemožnená v mojej profesii psychoanalytičky. B ma napadla, že jej nepomôžem so symbiotickým vzťahom k matke. Ja jej odpovedám mojim snom, kde B a ja sme v symbióze. Pocit viny, ktorý sa vo mne vzbudí mi znemožní orientovať sa v tom, čo sa vlastne deje a namiesto toho, aby som interpretovala B úzkosť spojenú so separáciou pred víkendom, uistím ju, že na ňu budem myslieť počas celého víkendu.

Používanie analytikových snov pri analýze pacientov vzbudilo počas viacerých rokov odlišné reakcie. L. J. Brown 2007 sa týmto problémom zaoberá v ”On Dreaming one´s Patient”. Pokiaľ posun k psychológii, ktorá sa zakladá na interakcii medzi dvomi osobami dala analytikovi slobodu voľne skúmať svoje subjektívne reakcie na pacienta, zostal pojem protiprenosový sen v akejsi časovej slučke, a sny o pacientoch sa považovali za niečo problematické. Brown vyslovil hypotézu, že pokiaľ sny o pacientovi môžu reflektovať problém v analytickom procese alebo u analytika, reprezentujú aj spôsob akým si analytik môže pomôcť pri nevedomom chápaní pacienta. Nevedome pochopená vedomosť o pacientovi sa odhalí tým, že analytik neustále vystavuje analytickému procesu seba samého, a tým dostáva dôležitú informáciu o pacientovom citovom svete. Niekedy sa môže stať, že ide o falošné poznanie, ktoré povie viac o analytikovi ako o pacientovi. O čo vlastne ide, keď povieme, že my pacienta poznáme? Bion navrhol roku 1965 pojem akumulácie vedomosti o pacientovi ako transformácia cez K (knowlegde/ vedomosť), kde K reprezentuje puto medzi analytickým párom, kde analytik stojí pred tým, aby spoznal svojho pacienta. Podľa Biona prírastok vedomosti o pacientovi nevedie k rastu pacienta samého, ale iba k rastu vedomosti o pacientovi. Bionov pojem transformácia cez O, kde O reprezentuje pomalú evolúciu, ide o absolútnu skutočnosť o citovej pravdivosti. Skutočnosť, ktorá je sama o sebe nepochopiteľná, sa postupne stáva pochopenou. Mitrani opísala v roku 2001, že analytik sa môže skontaktovať s pacientovým O tým, že introjektuje určité aspekty pacientovho vnútorného sveta a pacientove skúsenosti. Tým, že analytik pocíti pacientove skúsenosti, pocíti aj neželanú časť pacientovho ”ja” alebo nezvládnuteľné ťažký objekt, s ktorým sa analytik identifikuje. Podľa Browna je hlboká transformácia cez O tá najcentrálnejšia črta prenosového sna. Analytik čerpá informáciu o pacientovi tým, že poznáva pacientove skúsenosti (transformácia cez K) a tým, že sám nadobúda nove skúsenosti o pacientovi (transformácia cez O). Ogden si všimol v roku 2005, že aj supervízny proces obsahuje určité snenie pacienta do existencie tým, že analytik a supervízor spolupracujú takým spôsobom, že používajú svoje fantázie. Podľa Ogdena odhalí prenosový sen jednu hlbokú nevedomú cestu, kde analytikov sen dostáva pacienta do existencie. Analytik introjektuje pacientove projekcie a tým, že nachádza spoločnú bázu pre pacientove a svoje vlastné skúsenosti, rysuje sa mu aj obraz toho kým pacient je alebo nie je. Keď sa analytikovi sníva o pacientovi, vysníva tým pacienta do existencie. Sen o pacientovi znamená, že pacient figuruje ako postava v analytikovom sne a je možné, že zosobňuje aspekt analytika, alebo reprezentuje niečo iné v analytikovom živote. Keď sa analytikovi sníva o pacientovi, ide o transformáciu cez K. Keď však analytikov sen prinesie pacienta do existencie, ide o nevedomú mentálnu aktivitu, počas ktorej pacient postupne prichádza živý v analytikovom mentálnom aparáte a je časťou transformácie cez O. Rozdiel medzi snom o pacientovi a vsnívaním sa do existencie pacienta má určité spojenie s Bionovym pohľadom na to, prečo sa nám sníva. Podľa Biona je náš mentálny aparát vybavený Alfa funkciou. Alfa funkcia transformuje surový materiál do myšlienok a obrazov, ktoré sa dajú zostaviť a sformujú tak časť sna. Podľa Biona je tento proces v obehu nielen keď spíme, ale aj v nevedomom bdelom vnímaní, čo znamená, že naša psychika je neustále zapojená do citovej alchýmie kde prebiehajú nerafinované procesy. Keď sa pacientovi nedá snívať, nie je pacient schopný absorbovať nove afektívne skúsenosti a v psychologickom zmysle nerastie. Schopnosť snívania nám podľa Biona umožní rast citového života, čo je základom toho, aby sme sa učili zo skúsenosti. Takže, keď vsnívame pacienta do existencie, či už v spánku v spánku, či za bdelého stavu, stane sa náš pacient živým a vnímajúcim indivíduom v analytikovom mentálnom aparáte (Grotstein 2000, 2004; Ogden 2003, 2004). Týmto sa analytikov sen stáva dôležitým pri procese, cez ktorý analytik transformuje pacientove O, ktorý buduje na tom, aby mal analytik prepracované svoje vlastne citove konflikty.

Stojím nahá v studenej izbe, pri bielej nemocničnej posteli. Pri posteli je postavený malý stolík s oceľovou misou, v ktorej sú položené ostré chirurgické nástroje. Muž v strednom veku, patológ, rozkáže svojmu mladému pomocníkovi: Orgány odložíš tam! (A ukazuje na misu.) Zrazu prídem na to, že oni ma chcú pitvať, a že misa ja pripravená na moje vnútornosti. Spojím sa s pocitom sebazáchrany a zobudím sa na to ako kričím: Nie!!! Zrazu prídem na to, že som pocit z môjho sna už niekedy pocítila. Pocit je veľmi podobný pocitu, ktorý ma zaplavuje, keď sedím za jedným veľmi zvláštnym človekom „C“, ktorý je môj tretí analyzand. Možno je to on, kto ma chce uspať a pitvať. Ale on nie je sám. Pitvú ma v dvoch miestnostiach naraz. V pitevni – či v mojom sne (keď pracujem s analyzandom) a v supervízii. Kto je mŕtvola a kto patológ? Ja som analytička, ale pripadám si ako mŕtvola, veď sa cítim úplne bezmocná a v stave krutého opojenia anestetickým prípravkom, ktorý mi C neustále podáva. Zároveň ma suprevizor upozorňuje na to, že som príliš aktívna. Príliš aktívna, lebo nechcem zomrieť? Pýtam sa sama seba a do očí sa mi vtlačia slzy… Na ceste do práce sa potknem, stratím rovnováhu a spadnem. Na druhý deň sa mi pri zahryznutí zlomí zub. Skončím u zubára s kožnými defektmi na kolenách, ktoré sa mi hoja niekoľko týždňov. Niečo sa vo mne odohráva, niečo, na čo nenachádzam slová.

Tento sen som mala po predvlaňajšej letnej prestávke a sen pravdepodobne ilustruje situáciu, v ktorej sa miešajú pocity strachu a napätia. Ja sa obavám, že sa stanem obeťou patológa, ktorý ma pripraví o moje vnútorné organy namiesto toho, aby som pomohla C s jeho nevedomým svetom. O rok neskôr, tiež presne po letnej prestávke a po prvej sesii, sa mi sníva iný sen. Hneď ako prídem domov, podľahnem ukrutnej únave a zaspím. Počítam si peniaze a v peňaženke mám 11 tisíc. Peňaženka leží na prednom sedadle MB, ktoré patri jednému z mojich pacientov. Zrazu uvidím, že benzínová nádrž  tečie, a že benzín začína zaplavovať dlážku auta. MB chytí oheň a mňa chytí panika. Musím zachrániť peniaze! Nahnem sa do auta, vytiahnem peňaženku a utekám preč. Trávnik okolo auta horí a ja sa snažím pred ohňom utiecť. Zastaví ma hlboká priepasť a ja sa zobudím vyplašená a s búchajúcim srdcom.

Trávnik mi pripomína čas a peniaze život. C sa o život doteraz nezaujímal, iba o peniaze. Môj sen mi ilustruje strach C z psychického zrútenia. Keďže oba sny prišli pred prvou supervíziou po letnej prestávke, asociujem ich s procesom mojej supervízie, kde mám pocit, že nepracujem dostatočné analyticky, a že sa skôr venujem divokej analýze. Divokej, lebo sa snažím za každú cenu vrátiť do existencie mňa a pacienta. Ako keby som chcela, aby sa pacient znova narodil. Ja mu to poviem a C mi odpovedá, že on sa znova narodiť nechce. Že on sa už nikdy viac nechce stretnúť so starou traumou, ktorú si nikto nechce pamätať. V tomto čaše má C ťažké symptómy vertiga, ktoré mu vyvoláva pocit fyzickej nerovnováhy. C sa obáva, že dostane porážku.

A teraz musím citovať Winnicott (Anxiety Associated With Insecurity 1952):

Môžeme povedať o úzkosti niečo iné ako to, že ide o fyziologický fenomén? Ale fyziologické kvality vertiga sa môžu za určitých okolnosti zneužívať. Za akých okolností? Podľa môjho názoru existujú vo včasnom detstve určité typy úzkostí, ktorým sa môže predchádzať tým, že sa o dieťa dobre staráme. ”Unintegration” sa pri dostatočnej starostlivosti o dieťa vyvinie na ”integration” , a tým pádom vzniká osoba. Ak starostlivosť o dieťa zlyhá, vyvinie sa ”desintegration”/ rozpad, namiesto toho, aby sa stav dieťaťa vrátil ku unintegration. Rozpad/ desintegration sa pociťuje ako strach. Existujú tri rozličné stavy úzkosti,  ktoré sa vyvinú ako výsledok nedostatočnej starostlivosti: unitegration, desintegration a nedostatočný kontakt medzi telom a psychikou, keď sa gravitačné centrum presťahuje z jadra na perifériu. Keď sa pozeráme na vzťah medzi dvomi osobami, čo sa odohralo pred ním? Schopnosť byť vo vzťahu k sebe samému prichádza vždy až po schopnosti vzťahu medzi dvomi osobami. Vzťahu, ktorý vedie k introjekcii objektu. Čo predchádza prvému vzťahu? Neexistuje nič také ako dieťa, takže ak mi ukážeš dieťa, argumentuje Winnicott, ukážeš mi aj toho, kto sa o dieťa stará.

Irma Brenman Pick sa na túto tému vyjadrila nasledovne: Ak neskúmame pacientov vnútorný svet s láskou, môže sa naša zvedavosť zmeniť na chladné vyšetrovanie pacienta. Vyšetrovanie, ktorému dominuje nenávisť namiesto toho, aby sme použili funkciu K.

Ja si dovolím parafrázovať Winnicotta mojou vlastnou hypotézou, že neexistuje nič také ako analyzand, ak ho neprinesieme do existencie tým, že s ním chceme mať kontakt, porozumieť mu a dať mu novú možnosť citovo sa vyvíjať. Zároveň sa tak vyvíjame aj my samy, a tým pripustime, aby sme sa stali nezabudnuteľnou časťou vnútorného sveta našich analyzandov/pacientov.